Najmä veľa zdravia
Juraj Halenár: „Radšej byť po každom zápase dobitý ako sa cítiť nevyužitý a bezmocný.“
Keď niekomu zaželáte pod vianočný stromček predovšetkým pevné zdravie, zvykne sa to brať ako klišé. Pre mnohých futbalistov však tieto slová majú podstatne silnejší význam. Hovoriť by o tom vedel aj náš útočník Juraj Halenár, ktorý počas roku 2010 zamestnával svojimi nohami skôr lekársky personál ako brankárov súpera. S tým pochopiteľne hráč s kanonierskymi vlohami nemôže byť spokojný. Dvadsaťsedemročný trnavský rodák viac porozprával o nelichotivej situácii z posledného obdobia pre oficiálnu klubovú stránku skslovan.com.
Akým prívlastkom by ste označili tento rok?
„Z môjho pohľadu sa na to hodí určite slovíčko hrozný. Viac ako polovicu času som vynechal pre zdravotné problémy. To sa mi nikdy predtým nestalo. Spoznal som odvrátenú stránku futbalu. Je veľmi zlé, keď je hráč zranený a nemôže robiť to, čo ho baví a napĺňa. Bohužiaľ, aj to patrí k tejto práci.“
Rozmeňme vaše problémy na drobné.
„Všetko sa začalo na halovom turnaji v Prahe, kde som si pár minút pred koncom po prvý raz natrhol sval. Stál som šesť týždňov a nestihol som zimnú prípravu, absolvoval som len jej malú časť. Následne som odohral tri ligové kolá a v zápase s Nitrou som si poškodil koleno. Musel som podstúpiť operačný zákrok menisku. Stratil som viac ako dva mesiace. Potom som zase začal trénovať, no týždeň pred začiatkom súťaže v prípravnom zápase so Šaľou som si na Pasienkoch opäť natrhol stehenný sval, ktorý som mal poškodený už v januári. Tentokrát to už bolo na dvoch miestach. Ďalšia pauza predstavovala dobu takmer desiatich týždňov. Ku koncu jesene som sa dostal do zápasov, no v Košiciach som utrpel koniara a súťaž som nemohol dohrať. Bolo toho naozaj dosť. Dúfam, že ďalší rok bude podstatne lepší.“
Jeseň bola v znamení pohárovej Európy, absencia v nej zrejme mrzí.
„Teší ma, že sme hrali výborne. Mali sme toľko zranených hráčov, že to odtiahlo možno dvanásť – trinásť chalanov. Napriek tomu bola naša hra vynikajúca. Všetky zápasy mali úroveň. V tom čase to bolo solídne aj v lige. Bohužiaľ, po vypadnutí so Stuttgartom prišiel zlom a my sme sa nevedeli do toho opäť dostať. Dávali sme síce góly, no veľmi hlúpe aj dostávali. V mnohých zápasoch sme viedli o gól, no potom sme prehrali. To nás stálo postavenie v hornej polovici tabuľky. Bohužiaľ, teraz sme prakticky v strede.“
Ťažko sa vám osobne prekonávalo nešťastné vypadnutie z pohárovej Európy na tribúne?
„Určite. Celý rok sme hrali o to, aby sme nastúpili v takýchto zápasoch. Bohužiaľ, nemohol som byť pri tom. Chalani však hrali vynikajúco, čo ma aspoň trochu hreje na srdci. Nebolo vidieť rozdiel medzi bundesligistom zo Stuttgartu a naším mužstvom, pritom kvalitatívne sú naše domáce súťažiach o niečom úplne inom. Vyrovnaný dvojzápas rozhodla červená karta. Bohužiaľ, stalo sa, nič sa s tým nedá robiť. Poučili sme sa z toho. Pred sebou máme ešte mnoho rokov. Verím, že do skupinovej fázy niektorej z európskych súťaží ešte prenikneme.“
Dali ste sa dohromady, odohrali ste výborný zápas proti Dubnici. Verili ste, že už je všetko zlé za vami?
„Áno. Cítil som sa v pohode, nič ma neťažilo. Všetko sa však vyvinulo tak, ako sa vyvinulo. V Košiciach som dostal kolenom do stehna a ďalšie nepríjemnosti boli na svete. Mal som jednoducho smolu. Bolo toho už na mňa naozaj veľa. Po takýchto zraneniach sa človek už bojí aj vopchať nohu do súboja. Škoda, lebo zápas s Dubnicou predtým mi vyšiel a mal som pocit, že som do súťažného kolotoča nastúpil dobre. Bolo to frustrujúce, v podstate ako celý rok. Zranil som sa, musel som doháňať, znovu som sa zranil, znovu som musel doháňať a takto dookola prakticky až do konca roka.“
Koniar v Košiciach vás nahlodal aj po psychickej stránke?
„Povedal som si, že to asi tak malo byť. Dvakrát som dostal tvrdý úder od protihráča a ešte sme šesť hodín cestovali domov. Nepridalo mi to na pohode. Tri týždne som s tým trénoval a nastúpil som aj v niektorých zápasoch. Nebola to taká bolesť, žeby som mal z toho pocit vážneho zranenia. Potom ma však problémové miesto začalo tak ťahať, že som s tým nevedel už nič robiť.“
Ako ste vnímali koniec jesene?
„Nemohol som s tým robiť prakticky nič. Vedel som, že liečenie bude trvať nejakú dobu. Bol som na magnetickej rezonancii, ktorá odhalila veľkú podliatinu. Takéto prípady jednoducho potrebujú čas, rana sa musí zahojiť. Mrzelo ma to, lebo už som sa začínal cítiť v poriadku. Samozrejme, herne to ešte nebolo ono a kondične už vôbec nie. Aspoň som však bol v tréningovom procese a objavoval sa na ihrisku. Takáto nepríjemnosť však všetko zhatila.“
Aké ciele si dávate do zimnej prípravy a jarnej časti?
„Všetci v kabíne sme si vedomí toho, že máme čo naprávať. Zimná príprava bude určite pestrá. Potrebujeme dobiť baterky. Musíme jarnú časť zvládnuť na sto percent, aby sme sa rýchlo posunuli aspoň na druhé miesto. Je nám jasné, že Žilina je už veľmi vzdialená. Neviem, čo by sa muselo stať, aby súčasnú situáciu pustila z rúk. My musíme naháňať druhé miesto a vyhrať Slovenský pohár. To je náš cieľ. Dôležité je, aby sme nazbierali sebavedomie a do novej sezóny išli tak, že titul nám už nemôže ujsť.“
Keď vám pod vianočný stromček zaželáme najmä pevné zdravie, bude to mať pre vás najväčšiu cenu?
„V prvom rade pekne ďakujem. Pre každého je zdravie to najdôležitejšie a pre športovca obzvlášť. Nohy k futbalu jednoducho potrebujeme. Pokiaľ hráč nie je zdravý, nemôže byť šťastný. Nie je to príjemné, keď pozeráte na ostatných chalanov z tribúny. Radšej byť po každom zápase dobitý ako sa cítiť nevyužitý a bezmocný.“
