ŠK SLOVAN BRATISLAVA oficiálna stránka

Dres Slovana nosilo mnoho špičkových futbalistov. Sú však takí, ktorí majú aj medzi touto exkluzívnou spoločnosťou výnimočné postavenie. Medzi nich bez pochýb patrí Ján Popluhár. Slovenského Futbalistu storočia sme pri príležitosti jeho 75. narodenín navštívili v rodnom Bernolákove, kde až na zopár rokov strávil celý svoj bohatý život.

Skvelý stopér, ktorého v 50-tych a 60-tych rokoch závidel Slovanu celý svet, sa na nudu nemohol nikdy sťažovať. Osud mu pripravil mnoho krásnych chvíľ, ale aj ťažkých momentov. Aj tie však prekonáva s optimizmom a svojím typickým humorom. Ak by sme chceli zachytiť celý príbeh pána Popluhára, asi by nám na to nestačili ani dve hrubé knihy. Prostredníctvom týchto riadkov sa pokúsime sprostredkovať vám aspoň niekoľko z jeho zaujímavých zážitkov a názorov.

Po zápale pľúc dlho, dlho nič
Je všeobecne známe, že počas zájazdu v Afrike v roku 1960 utrpel v zápase v Sierra Leone Ján Popluhár nepríjemnú tržnú ranu na nohe a následky záhadnej infekcie znáša dodnes. V posledných rokoch sa však k tomuto problému pridali aj ďalšie.

Nie je to nič extra. Ako sa hovorí, staroba je choroba. Museli mi vybrať jednu obličku. Pri tomto zákroku pravdepodobne došlo k poškodeniu rebra a následne pľúc. Pri väčšej záťaži sa mi do nich dostáva voda, ľahko sa zadýcham a v takých situáciách musím ísť rýchlo do nemocnice. Mal som lieky, ktoré sa môžu brať maximálne 2 – 2,5 roka. Ja som ich užíval dvakrát tak dlho a výrazne tým trpeli moje zuby. Mal som aj kožné problémy, museli mi transplantovať časť kože na hlave. Lekári mi hovoria, aby som nechodil na slnko. Veď ani nechodím, ale v minulosti sa to inak nedalo. V Afrike sme hrali zápasy aj v takmer päťdesiatstupňových páľavách a nemohol som si predsa dať na hlavu klobúk. Takéto starosti som nikdy v minulosti nepoznal. Nič sa však nedá robiť, musím to prekonať. Teraz mám možno v súvislosti so zdravím smolu, ale počas celého života to bolo naopak. Nespomínam si, že by som pre zranenie či iné zdravotné problémy musel vynechať nejaký zápas. Jedinú vážnejšiu chorobu – zápal pľúc som mal ako päťročný, keď sme sa s chlapcami pretekali na sánkach v dedine. Domov som prišiel smädný, napil som sa ľadovej vody zo studne a večer som už mal zimnicu a 41 stupňov. Otec rýchlo volal záchranku a už ma brali do nemocnice. Som však typický chlapec z dediny. Odmalička som bol „cepovaný“, takže mám tuhý koreň. Každý deň som bol v pohybe, všetky voľné chvíle sme vypĺňali športom a hrami. Okrem futbalu som reprezentoval gymnázium vo volejbale, basketbale, hádzanej, stolnom tenise, robil som atletiku. S kamarátmi sme zvykli chodievať na cyklotúry. Zbalili sme si pár vecí, šliapali sme a o dva dni sme boli na Štrbskom Plese. Bez prevodov a podobných vymožeností, mali sme len dve kolesá a obyčajný rám.

 
Atletika nemala šancu, ale pomohla
Pri tej konkurencii iných športov nehrozilo, že si nevyberiete futbal?

Futbal bol najlacnejší a najprístupnejší šport. Na gymnáziu sme mali výborného profesora Čikotu. Bol to skvelý človek a športový nadšenec. Vychoval niekoľkých majstrov Slovenska v atletike a snažil sa presvedčiť aj mňa. Stále mi hovoril: „Jano, nechaj ten futbal. Budeme robiť päťboj alebo desaťboj, máš na to.“ Ja som však bol pevne rozhodnutý. Hovoril som mu, že budem rád súťažiť za školu v akomkoľvek športe, ale prednosť mal u mňa futbal. Hneď, ako som vedel behať, som začal aj kopať do lopty. Najprv do handrovej, potom do tenisovej. Nerobilo mi problém prejsť s ňou na hlave päťdesiat metrov. Bola by škoda nevyužiť talent, ktorý som mal. Futbal ako kolektívna hra ma navyše veľmi bavil. Ostatným športom však vďačím za to, že som bol pohybovo vynikajúco pripravený. Nikdy som nemal problémy s kondíciou. Ako mladší dorastenec som skákal 180 cm do výšky. To, čo som predvádzal na futbalovom ihrisku, bolo aj dôsledkom takejto všestrannej športovej prípravy. Určite aj preto som pri futbale tak dlho vydržal. Veď po návrate z angažmánu v Lyone som ako 37-ročný hrával v Brne a potom ešte 6,5 roka v Rakúsku, kde sme postupne z II. triedy postúpili o štyri súťaže vyššie. Možno by som pokračoval aj ďalej, ak by mi nestopli vtedy nevyhnutnú vycestovaciu doložku.

Slávni aj kedysi
Dnešné hviezdy svetového futbalu takmer nemajú súkromie. Neustále sú im v pätách médiá, možno častejšie ako na trávnikoch sa objavujú na spoločenských podujatiach a v reklamách. Ako to bolo s popularitou pred niekoľkými desaťročiami?

Niektoré veci, ktoré so sebou prináša popularita, sa ani rokmi nemenia. Aj v mojich časoch boli špičkoví futbalisti slávni, aj keď nie takým spôsobom a v rozsahu ako dnes. Popularita má dve strany a záleží na povahe človeka, či dokáže záujem o svoju osobu prijať, či dopustí, aby sa výrazne zmenila jeho osobnosť a súkromný život. Aj nám sa stávalo, že nás ľudia zastavovali na ulici, volali nás na rôzne podujatia, boli sme v novinách a televízii. My sme však mali oveľa menej času ako dnešní futbalisti. Boli sme v neustálom kolotoči – cez deň práca v Dimitrovke, potom tréningy a zápasy. Na zábavu či nejaké oslavy veľmi nebol priestor. O tom, že s našou slávou to nebolo až také zlé, svedčí aj jedna úsmevná príhoda. Ponáhľal som sa na zápas a pri hlavnom vchode ma zastavil usporiadateľ. „Kam idete?“ spýtal sa ma. „Na futbal,“ odpovedám. „To môže povedať každý. A prečo cez túto bránu a bez lístka?“ nedal sa odbiť. Do toho hovorí jeden z fanúšikov: „Vy tohto pána nepoznáte?“ Usporiadateľ reagoval, že nemôže predsa poznať všetkých ľudí na štadióne. „Veď to je pán Popluhár,“ vyčítavo povedal fanúšik. Usporiadateľ sa mi začal veľmi ospravedlňovať a nakoniec sme sa všetci dobre pobavili. Niečo podobné sa mi prihodilo aj počas vojenčiny v Brne. Jediný raz v živote som si dlhšie pospal pred zápasom a zobudil som sa neskoro. Rýchlo som utekal v hrubom vojenskom kabáte na štadión, ktorý bol vzdialený približne tri kilometre. Vtedy chodili na naše stretnutia desaťtisíce fanúšikov, pred vchodmi boli veľké rady. Nikto z mužstva o mne nič nevedel. Bál som sa, či ma vôbec napíšu do zostavy. Zboku som sa pretlačil k turniketu a snažil som sa ho podliezť. Ako som bol skrčený, zhora do mňa strčil usporiadateľ tak, že som spadol na chrbát do blata. Keď som sa prekvapený postavil, všetka tá špina mi stekala po tvári, ale biletár aj tak videl, kto som.  Zbledol a z ničoho nič utiekol. Dlho sa potom neukazoval, no keď sme sa napokon stretli, všetko sme si vysvetlili. Bál sa, že som naňho nahnevaný, ale veď on za nič nemohol.

Do Rače na dve deci
Ako ste vychádzali s novinármi?

Vo všeobecnosti dobre. Súčasťou popularity však je, že sa o človeku často píše a niekedy aj úplné výmysly. Raz sme hrali prípravný zápas s Pezinkom. Pršalo a na ihrisku boli veľké kaluže. Tesne pred koncom za stavu asi 10:0 spadla lopta do jednej z nich. Ja som si ju špičkou nadhodil a rozohral. V tom momente do mňa strčil súper a spadol som do tej kaluže. Na druhý deň ma v Športe kritizovali, že aj prípravný zápas je pre reprezentanta vážna vec a nemal by ho podceniť. Vraj som bol oslavovať vo vinárskych závodoch v Rači a novinár to podal tak, ako keby som pil pred zápasom. Pravda bola taká, že to bolo na Jozefa a náš hospodár Juračič oslavoval meniny. Prišiel za mnou pred zápasom, či by som mu nepomohol a neodviezol ho do Rače, kde mal objednané víno. Nechcel som, bál som sa, že to nestihneme, no po dlhom prehováraní ma „zlomil“. Fľaše sme naložili, doviezli na štadión a pri ich vykladaní ma videl redaktor, ktorý si vytvoril takýto príbeh. Dokonca mi potom v klube chceli dať aj pokutu. Krátko nato boli vyhlásené výsledky ankety o najlepšieho futbalistu Bratislavy a Západoslovenského kraja, ktorú som vyhral. Spomínaný redaktor mal za úlohu spraviť so mnou rozhovor a po jednom tréningu ma čakal pred šatňou. Hovorím mu: „Prepáč, teraz nemám čas, idem do Rače na dve deci vína.“ On len stál s otvorenými ústami. Aj dnes si ho viem živo predstaviť. Dva roky som ho potom nevidel. Asi nemal odvahu prísť a ospravedlniť sa.

Zlato na dosah
Reprezentačný výber Česko-Slovenska na MS 1962 senzačne postúpil do finále. Mrzí dnes jeho oporu, že titul svetových šampiónov bol tak blízko, alebo prevláda radosť zo striebra?

Skôr to beriem ako obrovský úspech. Vo finále sme prehrali s Brazíliou, ktorá vtedy mala famózne mužstvo. Predstavovala trend vtedajšieho futbalu, priniesla nové prvky a bola inde ako ostatné tímy. Aj keby ste ma zobudili o pol noci, poviem vám bez zaváhania jej zostavu. Stačí spomenúť mená ako Pelé, Garrincha, Zagallo, Didi, Vava, Zozimo, Djalma Santos – všetko veľké osobnosti. Nám navyše pred odchodom do Chile málokto veril. Rakúšania hovorili, že načo tam vôbec cestujeme, škoda vyhodených peňazí za drahé letenky. Po návrate si nás pozvali na priateľský zápas do Viedne a tí slabí futbalisti, ktorým sa predtým vysmievali, im „naložili“ 6:0.

Závratná kariéra nehrozila
Predchádzajúci režim neposkytoval futbalistom také možnosti, aké majú dnes. Nemrzí vás to?

Peniaze boli u nás tabu, prestúpiť do zahraničia sa tiež prakticky nedalo. Za titul vicemajstrov sveta sme dostali 5000 korún. V lige sme brali prémie 200 korún za víťazstvo, z toho nám ešte strhli 10-percentnú daň. Veľmi sme teda vyskakovať nemohli. Beriem to však ako fakt a neuvažujem nad tým, že dnes by som bol ako špičkový futbalista milionárom. Vtedy bola taká doba...

Najhorší boli zákerní
Ján Popluhár bol postrachom útočníkov. Pritom hral čisto, elegantne a nikdy v kariére nebol vylúčený. Najlepší futbalista Európy Josef Masopust tvrdí, že „Bimbo“ sa jednoducho nedal obísť. Má aj on súperov, proti ktorým nehral rád, alebo ktorých bolo ťažké ubrániť?

Vyslovene neobľúbených útočníkov som nemal. Ak bol niekto lepší, svojím futbalovým umením ma v danom zápase prekonal, tak som to rešpektoval. Nemal som však rád obrancu Linharta z Kladna. Ten hral často zákerne, bol schopný kopnúť ležiaceho súpera mimo hry. Párkrát som už mal na mále, bál som sa, že to nezvládnem psychicky a nechám sa vyprovokovať. Hovoril som si, že asi oželiem aj dištanc, ale zlikvidujem ho ako malinu. Potom prišiel do Kladna spoluhráč z reprezentácie „Pepo“ Kadraba, ktorý Linhartovi dohovoril a odvtedy to bolo lepšie. Novinári sa ma často pýtali, ako je možné, že som ani raz nedostal červenú kartu. Ja som však hral stopéra a snažil som sa predovšetkým dirigovať celú obranu predo mnou. Mal som svoje úlohy a tie som chcel dôsledne plniť. Keď som prišiel do reprezentácie, dlhoročné opory ako Novák, Pluskal, Borovička boli prekvapení, že o 10 rokov mladší chlapec ich naháňa a diriguje. Sám som nerád fauloval aj z dôvodu, že väčšinou som sa dostával do súbojov so súpermi až v šestnástke či tesne pred ňou, kde už sú štandardné situácie nebezpečné. Preto som sa vždy snažil odoberať loptu čisto. V Brne som mal v obrane „Pepu“ Pospíšila, ktorý všetku čiernu robotu spravil za mňa. Bol to chlap tvrdý ako remeň. Ani som mu nemusel nič hovoriť, stačil náznak a on už dal súperom pocítiť svoju tvrdosť, ak to bolo treba. Niekedy stačilo len trochu použiť rozum. V Rakúsku bol taký tréner – „koumák“, ktorý na mňa ako stopéra vymyslel osobku. Nebolo to nič príjemné. Vysunul na mňa hráča, ktorý sa odo mňa nepohol na krok, stále ma okopával a strkal. Ja som sa mu len uhýbal a hovoril mu, nech prestane. Nenechal som sa však vyprovokovať a celý zápas som ho vystavoval do ofsajdu. Vždy som si vytiahol obrancov vyššie a keď na tohto hráča mala ísť prihrávka, nechal som ho pár metrov za sebou. Takto uňho končila väčšina akcií a zhruba 20 minút pred koncom sa sám znechutený pýtal dole z ihriska.

Keď nie je čas na výtržnosti
Odohrali ste určite viac ako tisíc zápasov. Ktoré sú pre vás výnimočné?

Pamätných zápasov bolo skutočne veľa. Ťažko by bolo niektoré vybrať. Nemožno zabudnúť na stretnutie, ktoré som odohral v roku 1965 po boku legiend ako Di Stefano, Puskás, Kubala pod hlavičkou výberu svetových hviezd proti Anglicku pri príležitosti rozlúčky Stanleyho Matthewsa s aktívnou kariérou. Rád by som spomenul ešte jeden priateľský zápas, ktorý sme so Slovanom odohrali v Kostarike proti Pelého Santosu. Na poludnie, čo bolo päť hodín pred úvodným výkopom, bol už 50-tisícový štadión plný a ľudia sa celý čas bavili. Pritom miestni fanúšikovia mali zlú povesť. Často sa stávalo, že v rámci ligových zápasov, ktoré ich veľmi nezaujímali, robili rôzne výtržnosti a podpaľovali sedadlá. Počas nášho stretnutia ľudia fandili, a hoci sa skončilo 0:0, všetci vstali a tlieskali nám. Manažér, ktorý sa o nás staral, hovoril, že tam už sprevádzal možno 50 zahraničných klubov, ale takéto niečo dovtedy nezažil. Aj v tom je krása futbalu. Divák ide na štadión s tým, že chce niečo vidieť. Ak sleduje kvalitný zápas, ktorý má náboj, nemá čas na nadávky, pískanie a výtržnosti.

Futbal vždy bude krásny
Sledujete aj dnes futbalové dianie? Ako sa vám páči dnešný futbal v porovnaní s vašou érou?

Každé obdobie futbalovej histórie má výnimočné osobnosti, ktoré mu udávajú tón. Futbal sa samozrejme vyvíja, ale vždy bol, je, aj bude krásny. Kedysi bola sila mužstiev v ich stabilite a zohratosti. Zoberte si napríklad slávnu zostavu Maďarska okolo Puskása, Kocsisa a ďalších. Tí hrali desať rokov v tej istej zostave. Také niečo je dnes veľmi málo pravdepodobné. Som veľmi rád, že po dlhých rokoch sa významného medzinárodného úspechu dočkalo aj Slovensko. Už sme ho veľmi potrebovali.

Kto je Ján Popluhár...

Narodil sa 12. septembra 1935 v Bernolákove. V najvyššej česko-slovenskej súťaži debutoval počas základnej vojenskej služby v drese Brna. Za Slovan odohral 262 ligových zápasov, v ktorých strelil 21 gólov. Česko-Slovensko reprezentoval 62-krát, vo svojej zbierke má striebro z MS 1962 a bronz z ME 1960. Hral aj na MS 1958 vo Švédsku. V roku 1965 vyhral premiérový ročník ankety Futbalista roku v Česko-Slovensku, na Slovensku ho vyhlásili za Futbalistu storočia. Ocenením jeho kvalít boli aj pozvánky do výberov sveta či Európy v rôznych exhibičných zápasoch. V 33 rokoch dostal povolenie na prestup do Olympique Lyon, po návrate ešte pôsobil v Brne a neskôr v nižších súťažiach v Rakúsku.