ŠK SLOVAN BRATISLAVA oficiálna stránka

Dnes je tomu presne 92 rokov odo dňa, keď sa “narodil” náš milovaný Slovan. História najúspešnejšieho slovenského klubu sa dátuje od 3.5.1919 a okrem iného sa môže pýšiť tým, že ako jediný v Česko-Slovensku dokázal získať niektorú z významných európskych trofejí - Pohár víťazov pohárov v roku 1969. Fanúšikovia by mali poznať históriu svojho klubu a pri príležitosti dnesného výročia Vám ponúkame časť z pripravovanej knihy „90 belasých rokov“ od autorov Igora Mráza a Jozefa Kšiňana. Spomínaná časť z knihy popisuje históriu založenia nášho klubu. Samotná kniha by sa mala dostať do rúk fanúšikom v lete tohto roku.

V záplave nemeckých a maďarských klubov v ére rakúsko-uhorskej monarchie neexistoval nijaký slovenský telovýchovný alebo športový spolok. Príležitosť na to vznikla až po zrútení monarchie, presnejšie zániku Uhorska, teda po prvej svetovej vojne a vzniku prvej samostatnej Československej republiky. Keďže celá slovenská inteligencia, ak chcela uplatniť svoje vzdelanie a schopnosti, bola pomaďarčená, pri reorganizácii miestnej správy a škôl nevyhnutnú pomocnú ruku podala česká inteligencia, ktorá sa odhodlala zakladať aj slovenské športové kluby. Prvý takto vznikol v hlavnom meste Slovenska v Bratislave. Vznikol z vrodenej túžby Čechov mať všade na svojom pôsobisku príležitosť cvičiť a športovať.

Pražskí slavisti položili základy

O tomto nadšení sa zachovali autentické dokumenty v tlači. Redaktor Slovenského denníka Ferdinand Marek nechal o tom 14. februára 1937 hovoriť jedného zo zakladateľov prvého slovenského klubu vôbec, riaditeľa telegrafnej ústredne Antonína Humhala: „Keď som v polovici marca 1919 odchádzal z Prahy do Bratislavy a lúčil sa so svojimi priateľmi z pražskej Slavie, kde som bol dlhé roky činný, nezabudnuteľný Jenda Košek mi povedal: ‚Teda, Antoníne, příjemnou cestu, mnoho štěstí v novém působišti a udělejte tam klub, abychom se sešli tam u vás na Slovensku na zeleném trávníku!‘ To, k čomu ma pobádal slávny Košek, sa splnilo neobyčajne rýchlo. Po vybavení úradných záležitostí v prezídiu Riaditeľstva pôšt a telegrafov a po zabezpečení bývania som sa vypravil na prechádzku po meste. Aké však bolo moje prekvapenie a radosť, keď som sa už pred Michalskou bránou stretol so svojím dlhoročným spolupracovníkom z pražskej Slavie, riaditeľom filiálnej Agrárnej banky Karlom Helmuthom. Zišli sa tak v Bratislave dvaja slavisti, čo bolo dobré znamenie. Pri obede v poštovej menze „sa už silne kopalo“. Hlavné slovo mal Jenny Procházka, neskorší popredný funkcionár bratislavského klubu, a ten nadchol prítomných pre popoludňajší výlet na Kuchajdu. Tam sa vtedy konali všetky futbalové zápasy, lebo stredisko športu Petržalka bolo obsadené maďarskými boľševikmi a nikto tam nemohol ísť. Dal som sa Procházkom nahovoriť aj ja. Už z diaľky bolo vidieť, ako sa zovšadiaľ valia húfy ľudí a obklopujú niekoľko provizórnych ihrísk. A na nich sa veselo kopalo. Vtedy bolo v Bratislave niekoľko športových klubov, samozrejme, najmä maďarských, ale aj vojaci, vedení nadporučíkom Strnadom, mali svoje mužstvá. Ako divák som sa tam zoznámil s policajným veliteľom mesta Bratislavy kapitánom Brunnerom, neskôr prvým predsedom slovenského klubu v Bratislave. Po zápase ma zviezol autom do mesta a počas jazdy som vycítil, že prejavuje značný záujem o šport a že by rád uvítal sústredenie slovenských a českých športovcov v samostatnom česko-slovenskom klube, lebo taký tam vôbec nebol.“

Zakladá sa I. ČsŠK Bratislava

Potom už išli udalosti rýchlym tempom. Prvá pracovná schôdzka sa uskutočnila 29. marca v Grajciarovom hostinci na Mariánskej ulici (neskôr La Paloma, dnes Smíchovský dvor). Všetci prítomní s nadšením súhlasili so založením samostatného čs. klubu. O tri dni na schôdzi v kaviarni Panónia (neskôr Unionka) zvolili prípravný výbor a na jeho čelo futbalového rozhodcu Ing. Vávru. Na ďalších schôdzkach prerokovali stanovy, prijali pomenovanie „Prvý československý športový klub Bratislava“, privítali medzi sebou policajného kapitána Richarda Brunnera a rozhodli o tom, že ustanovujúce valné zhromaždenie sa bude konať 3. mája v menze Ministerstva pre správu Slovenska (neskôr vládna budova pri dnešnom Starom moste). Za odcestovaného predsedu prípravného výboru viedol rokovanie vedúci pracovník Obilného ústavu František Hrubý, oznámil účasť takmer všetkých 80 pozvaných a prvú hotovosť 819,60 korún. Nechal schváliť stanovy a pristúpilo sa k voľbe výboru. Jej výsledok bol nasledovný: predseda Brunner, podpredsedovia Vávra a Humhal, konateľ Hrubý, sekretár Beneš, účtovník Poldauf, pokladníci Nedbálek a Müller, správca ihriska Kacr, usporiadateľ Mahr, archivár Brenner, zapisovateľka Holanová, členovia Helmuth a Flaschová, dvaja revízori a sedem náhradníkov. Čoskoro sa ukázalo, aká dôležitá bola voľba kapitána Brunnera za predsedu. S veľkou iniciatívou sa chopil svojej funkcie a hlavne zariadil potrebné veci nae počiatočnú činnosť klubu. Okamžite vybavil priestor pre futbalové ihrisko, zatiaľ na Kuchajde (dnešné Pasienky), neskôr, keď odtiahli maďarské vojská z Petržalky, sa postaral o pridelenie opusteného ihriska bývalého Spolku pre pestovanie hier školskej mládeže (naposledy stánok Červenej hviezdy na druhej strane cesty zo Starého mosta od štadióna Artmedie).

Od začiatku dominoval futbal

Vplyvom slavistov mal v novom klube hlavné slovo futbal. A šťastím bolo, že sa ho ujal Josef Beneš, bývalý hráč pražského Novoměstského SK, pred svetovou vojnou aj hráč bratislavských klubov PTE a PMTK. O prvých krokoch futbalistov neskôr porozprával takto: „V prvom rade sme chceli vystúpiť pred verejnosťou. Preto som začal s vyhľadávaním hráčov a zaobstarávaním najnutnejších potrieb pre uniformovanie budúceho mužstva. Po dlhom hľadaní som v 39. pluku talianskych legionárov objavil schopných futbalistov, absolvoval som s nimi tréningy a mohol zostaviť prvú jedenástku. Mužstvo teda bolo, išlo potom o to, do čoho ho obliecť. Tu musím vyzdvihnúť lásku a pomoc legionárov: požičali štulpne, z podhlavníkov ušili trenírky, ako kopačky poslúžili vojenské baganče, a košeľu – mal každý svoju. Chýbal ešte odznak. Môj návrh prijali všetci chlapci-futbalisti a potom aj celý klub. Známy znak Slovenska s dvojkrížom sme zasadili do modrého poľa päťcípej slavistickej hviezdy. Chceli sme hrať proti maďarskému klubu, a preto som dohodol zápas s tým najsilnejším – proti VAS SK. Nepáčilo sa to niekoľkým „výborníkom“, silne protestovali, báli sa „nákladu gólov“. Ešte pred zápasom naše dievčatá celú noc maľovali na košele prijaté odznaky. Takto sa napriek všetkému zápas na Kuchajde za veľkého záujmu verejnosti uskutočnil a moji chlapci sa činili – prvý polčas vyhrali 2:0! Ale potom už nevedeli odolať náporu dobre trénovaného a zápasmi ostrieľaného súpera, takže podľahli 2:4. Naše mužstvo hralo s veľkým nadšením, predviedlo veľa pekných akcií a získalo si sympatie u obecenstva.“