ŠK SLOVAN BRATISLAVA oficiálna stránka

Má len 25 rokov, no za sebou už zaujímavý futbalový príbeh. A ak sa nič vážne nestane, tak aj veľkú budúcnosť. Do Slovana Bratislava prišiel po náročnom období, no postupne ukázal svoje kvality a stal sa miláčikom fanúšikov. V aktuálnej sezóne má na konte 28 presných zásahov a v dvoch dueloch viedol mužstvo s kapitánskou páskou. Predstavujeme Andraža Šporara.

Andraž nie je hráč, ktorý príde na tréning, odtrénuje si to, čo potrebuje, a ide domov. Naopak, ešte mimo tréningov pracuje aj individuálne a neustále sa zaujíma aj o dianie okolo klubu. Patril medzi hráčov, ktorí sa najviac zaujímali o priebeh výstavby Tehelného poľa a o to, či sa slovanisti vrátia na tribúny. V rozhovoroch nepoužíva frázy a klišé, ale originálne a presne mierené odpovede. Vychutnajte si exkluzívny rozhovor pre klubový magazín.

Na začiatku telefonát od bývalého hráča Tottenhamu

Aké boli prvé futbalové kroky Andraža Šporara?

S futbalom som začal ako šesťročný. Dôvody boli dva a boli vskutku jednoduché – futbal je v Slovinsku šport číslo jeden a môj otec hral futbal na profesionálnej úrovni (Miha Šporar odohral viac než 200 prvoligových zápasov v Slovinsku, pozn. red.). Od svojich šiestich rokov som si vždy užíval, keď som si mohol kopnúť do lopty a futbal ma doslova chytil za srdce.

Každé dieťa, každý mladý človek má svoje sny. Mal si sen stať sa raz profesionálnym futbalistom?

Odmalička som sledoval futbal v televízii a sníval som o tom, že raz si tam ľudia budú môcť pozrieť aj mňa. No ako každý dospievajúci človek, aj ja som mal šialené nápady. Na rok som prestal hrať futbal a začal som sa venovať tenisu. Našťastie, tenis ma až tak nechytil a tak som sa takmer okamžite vrátil k futbalu (úsmev).

V Slovinsku si na seba prvý raz upozornil v roku 2012, keď si z ľubľanského Interblocku prestúpil do oveľa slávnejšej Olimpije Ľubľana. Ako sa zrodil prvý veľký prestup?

Mal som 17 rokov, v druhej lige som bol druhým najlepším strelcom súťaže. V novinách som si prečítal, že sa o mňa zaujíma Olimpija Ľubľana. Skutočne som uveril až vtedy, keď mi zavolal vtedajší športový riaditeľ Olimpije Milenko Ačimovič, mimochodom bývalý hráč Tottenhamu. Bol som veľmi prekvapený a zároveň šťastný, že sa o mňa zaujíma taký veľký klub. Dohodli sme sa v priebehu desiatich minút.

V sezóne 2015/16 si bol kapitán Olimpije, v 18 zápasoch si strelil 17 gólov a vyvolal si záujem zahraničných klubov. Je pravda, že sa o teba v tom čase zaujímal Liverpool FC?

Áno, je to pravda. Neprišlo však k rokovaniam alebo stretnutiam. Skauti Liverpoolu sledovali v zápase výberov do 21 rokov medzi Slovinskom a Srbskom viacero hráčov, a ja som bol medzi nimi. Môj agent mi po zápase hovoril, že tam ľudia z Liverpoolu skutočne sledovali aj mňa, oni však sledujú veľmi veľa hráčov a nie je ľahké urobiť prestup zo Slovinska priamo do Anglicka. Medzitým treba urobiť ešte minimálne jeden krok a aj tam odviesť tvrdú prácu.

Náročné, ale zároveň prínosné obdobie

V zime 2016 si ako najlepší strelec slovinskej ligy a obrovský talent zamieril do švajčiarskeho Bazileju, pravidelného účastníka skupinových fáz európskych pohárov. Začiatok však bol ako zo zlého sna...

Už ku koncu pôsobenia v Ľubľane som hral pod injekciami, ale lekári tvrdili, že sa nejedná o nič vážne, čo potvrdili aj röntgenové snímky. Po príchode do Bazileja som odohral záverečných 20 minút pri víťazstve nad Grashoppers Zürich, a následne sme cestovali do Francúzska, kde sme sa mali stretnúť so St. Etiénne vo vyraďovacej fáze Európskej ligy. Ešte pred zápasom som pocítil bolesť v nohe, nebolo to však také strašné, ako sa neskôr ukázalo. Klubový lekár mi potom povedal, že mám roztrhnutý lýtkový sval a po operácii nebudem minimálne šesť mesiacov môcť hrať futbal...

Také niečo sa zrejme veľmi ťažko počúvalo.

Tento deň radím medzi najhoršie v živote. Prvé väčšie zranenie v kariére, a hneď po príchode do veľkého klubu. Bolo to nesmierne náročné aj po psychickej stránke, napokon som sa však zo zranenia vystrábil a ešte v priebehu roka 2016 som sa vrátil späť do hry.

S Bazilejom si dvakrát získal titul, raz Švajčiarsky pohár a hral si v skupinovej fáze Ligy majstrov. Ako spätne vnímaš toto obdobie, keď bolo veľmi náročné presadiť sa po zranení do základnej zostavy?

Vracal som sa v období, keď sme mali desať víťazstiev z desiatich zápasov, a vtedy je pre trénera prirodzene ťažké niečo zmeniť. Hrali sme na jedného útočníka, konkurenciou mi boli skúsení strelci Marc Janko a Seydou Doumbia. Odohral som tam tuším 25 zápasov, dvakrát som vyhrali ligu, raz pohár a zahral som si v skupinovej fáze Ligy majstrov. Napriek tomu, že veľa vecí mohlo dopadnúť v Bazileji lepšie, nemôžem spätne povedať na tento klub nič zlé. Zahrať si na londýnskom Emirates Stadium či parížskom Parc des Princes je niečo, na čo nikdy nezabudnem. Bazilej bol veľký klub a aj keď to futbalovo nebolo najlepšie, získal som cenné skúsenosti do budúcna.

Po krátkej anabáze v nemeckom Bielefede prišiel prelom rokov 2017 a 2018 a akési rázcestie tvojej kariéry. O tvoje služby sa zaujímali viaceré európske kluby, napokon vyhral Slovan. Môžeš nám priblížiť udalosti z prvých januárových dní roka 2018?

Viem, že vedenie Slovana bolo na stretnutí v Ľubľane ohľadom prestupu Kenana Bajriča. Môjho agenta sa informatívne pýtali aj na mňa, pričom Slovanu povedal, že je možné urobiť transfer z Bazileju do Slovana. Aby ste rozumeli, predtým za mňa pýtal Bazilej vskutku vysokú sumu, svoje požiadavky potom prispôsobil a sumu znížil. Zábavné na tom bolo to, že práve v čase, keď Slovan rokoval s Bajričom, som bol práve v Ľubľane. Takže sme si bleskovo zavolali, dali míting a dohodli sa, že začneme rokovať o prípadnej spolupráci. Bola to sekvencia okamihov, a aj trocha šťastia, že sme sa v ten deň stretli a vďaka tomu sa stala dobrá vec. Zaujímavé je aj to, že sme sa stretli „vďaka“ Kenanovi Bajričovi, s ktorým sa poznám od detstva, chodili sme spolu do školy a bývali minútu od seba. Skrátka, osud (úsmev).

Nová belasá kapitola v kariére

Aké boli prvé dojmy po príchode do Slovana?

Vedel som, že slovenská liga je „okej,“ že sa hrá vo vysokom tempe a mužstvá sa vyznačujú ofenzívnym prejavom, čo mám osobne rád. Nevedel som však, že na niektorých zápasoch nie sú fanúšikovia. To bolo pre mňa najťažšie. A poviem úprimne, že najviac ma motivovala vidina nového štadióna na Tehelnom poli. Na Pasienkoch to bola jednoducho katastrofa a dnes som len rád, že toto obdobie je už za nami.

Vnímal si Slovan ako šancu opäť sa naštartovať a vrátiť sa do formy, v ktorej si okúzlil slovinskú futbalovú verejnosť?

Vedel som, že je to krok, ktorý vo svojej kariére musím urobiť. A dnes som za toto rozhodnutie nesmierne vďačný. V priebehu roka sa vďaka vedeniu klubu, hráčom, trénerom a fanúšikov všetko zmenilo k lepšiemu. Aj keď sa bavíme medzi sebou v kabíne, tak je to v úplne inej nálade než pred rokom. Keď viete, že budete mať cez víkend zaplnený štadión, aj atmosféra je hneď iná. Po mojom príchode to bolo na Pasienkoch ešte náročné, teraz si však pôsobenie v tomto klube neviem vynachváliť.

Hneď po príchode do Slovana od teba fanúšikovia očakávali góly v prakticky každom zápase. Na jar 2018 si strelil celkom šesť gólov a ďalšie tri si pripravil pre spoluhráčov. Čo hovoríš na tlak, ktorý vyvíjali fanúšikovia, médiá i verejnosť?

Fanúšikovia očakávajú od útočníka, že dá gól v každom zápase. Útočník však potrebuje cítiť spoluhráčov a zvyknúť si na to, ako hrajú, aby vedel, kde sa má pohybovať. Som v podstate závislý od spoluhráčov, potrebujem od nich lopty, aby som dával góly. A na všetky tieto veci treba čas. Chápem, že ľudia, ktorí nehrali futbal, to nikdy nepochopia, a očakávali, že hneď po príchode budem dávať minimálne gól v každom zápase. Také ľahké to však nie je. Ak by to bolo také jednoduché, tak by mohol byť každý útočník, špičkový stredopoliar alebo elitný brankár. Slovan ma získal z veľkého európskeho klubu a s očakávaniami, že ukážem kvalitu. Myslím si, že v priebehu roka som už ukázal svoje schopnosti, dal som dostatok gólov a som veľmi šťastný, že sa to takto vyvinulo.

Poznáme ťa ako pokorného, otvoreného človeka, ktorý sa nijako nevyvyšuje nad ostatných. Zdravé sebavedomie ti však nechýba, to je vidno. Je pre útočníka dôležité?

Jednoznačne, útočník musí byť sebavedomý. Keď nemáš potrebné sebavedomie, a to vo chvíľach, keď pravidelne nehrávaš a nemáš dôveru trénera, tak často nepremeníš ani také šance, z ktorých by si na tréningu dával góly aj so zavretými očami. Útočník je pre úspech tímu dôležitý, bez gólov zápasy nevyhráte. Potrebujem cítiť dôveru trénera, ak ju mám, tak aj moje sebavedomie ide hore a na ihrisku sa cítim lepšie.

S ktorým spoluhráčom sa ti hrá na ihrisku najlepšie a prečo?

Určite s Mohom. A prečo? Dal mi najviac asistencií (úsmev). Nechcem, aby ste ma chápali zle, že hovorím len o Mohovi, veď v tíme máme veľa top hráčov. Ale s Mohom to ide akosi prirodzene. Prišli sme do Slovana prakticky súčasne a od prvých tréningov som vedel, že my dvaja si sadneme po ľudskej i futbalovej stránke. Trávime spolu čas aj mimo tréningov, rád nad ním vyhrávam v play-station na Fife (smiech).

Zažiť viac takýchto veľkých večerov

Po prvom zápase na novom Tehelnom poli odznel v médiách tvoj výrok „Ľudia potrebujú futbal, my ich podporu.“ Môžeš nám k tomu povedať viac?

Naši fanúšikovia z Bratislavy i z celého Slovenska potrebujú večery ako bol tento. Lebo len v takýchto zápasoch, keď je vypredané a vládne elektrizujúca atmosféra, na vlastnej koži zažijete, aká je futbal krásna hra. Dlho tu nič také nebolo. Zažili sme to prakticky len raz, v domácom zápase s Rapidom Viedeň, keď bolo takmer vypredané. Ľudia potrebujú kvalitný futbal, my musíme ukázať, že sme schopní podávať dobré výkony nie v jednom zápase, ale počas celej sezóny a bez ohľadu na meno či silu súpera. Sme na veľmi dobrej ceste a verím, že tak to cítia aj fanúšikovia. Ak majú skutočne radi Slovan, tak budú chodiť nielen na silných súperov, ale na všetky zápasy, pretože predsa fandia svojmu klubu! Verím, že ešte zažijeme veľa veľkých večerov a to nielen v slovenskej lige.

Dostávame sa k téme Európa, k dlhodobému cieľu klubu, ktorým je účasť v skupinových fázach európskych pohárov. Pred rokom sme v 3. kole kvalifikácie Európskej ligy aj trochu nešťastne vypadli s Rapidom Viedeň. Tento rok chceme byť úspešnejší, ako vnímaš európske šance?

V Európe môžeme byť určite úspešnejší. S vysokou pravdepodobnosťou budeme hrať kvalifikáciu Ligy majstrov, odkiaľ je cesta do skupiny jedného z európskych pohárov oveľa jednoduchšia. Slovan sa v minulosti práve cez kvalifikáciu Ligy majstrov dostal do skupiny Európskej ligy, pred rokom sa niečo podobné podarilo Trnave. Navyše, máme výborný tím, ktorý je podľa mňa lepší než minulé leto. Samozrejme, vždy je priestor na zlepšenie, čomu sa na tréningoch venujeme každý deň. A ako som už povedal, s takou podporou, akú sme mali naposledy na Tehelnom poli, to bude veľmi ťažké pre každý tím, ktorý príde na náš domovský štadión. Jediné, čím zaostávame oproti porovnateľným európskym tímom, sú menšie skúsenosti. Nie veľa hráčov z nášho kádra už hralo v skupinovej fáze. Ale tento nedostatok môžeme prekonať našou túžbou, nasadením a bojovnosťou.

Predpokladám, že počas leta opäť obletia médiá transferové špekulácie týkajúce sa tvojej osoby. Leto je ešte ďaleko, ale môžeš už teraz povedať niečo k tvojej budúcnosti?

Nemyslím na žiaden prestup. V Slovane som naozaj spokojný, a koncentrujem sa len na tento klub. Je pravda, že na Pasienkoch som sa často ani necítil ako futbalista, ale teraz si to po prechode na Tehelné pole doslova užívam. Slovan môže byť skvelý tak ako v minulosti, keď sa pravidelne presadzoval na európskej scéne. Pre mňa je krásne byť súčasťou začiatku novej éry. Začiatky sú vždy najťažšie, ale všetci robíme maximum, aby sme pritiahli fanúšikov späť na tribúny a boli silní a súdržní. Verím, že fanúšikovia našu snahu ocenia.

Futbal ovplyvňuje náladu aj v súkromí

Po tréningoch často ostávaš v telocvični a ešte individuálne trénuješ, vo voľnom čase chodíš aj do posilňovne. Stalo sa, že ťa v posilňovni spoznali naši fanúšikovia?

Zvyknú ma pozdraviť, ale to je tak všetko, tiež tam chodia v prvom rade na to, aby si zacvičili (úsmev). Od šestnástich rokov si vždy dávam extra tréningy na ihrisku či mimo neho. Priamo na ihrisku zostávame po tréningu vonku s asistentom trénera Vladimirom Radenkovičom a venujeme sa streľbe, ktorá je pre útočníka tak dôležitá. Zároveň dvakrát či trikrát do týždňa chodím do posilňovne. Po tréningu v posilňovni sa cítim silnejší a rýchlejší, cítim, že tým pomáham sebe samému. Je to niekedy náročné, ale ako sa hovorí – ťažko v posilňovni, ľahšie na ihrisku.

Čo pre teba znamená futbal? Je to celý život, zábava, práca, alebo mix menovaného?

Asi z každého niečo. V prvom rade si treba uvedomiť, že sú dôležitejšie veci než šport – ako napríklad rodina, priateľka či zdravie. Futbal je však v mojom živote vskutku dôležitý. Moja nálada totiž závisí od zápasov. Ak hrám dobre, dám gól a vyhráme, tak je celý týždeň super. Pokiaľ nehrám dobre, nedám gól a nevyhráme, tak som veľmi smutný a prejavuje sa to aj na mojej nálade. Vtedy je to so mnou ťažké, nemám chuť baviť sa s priateľkou či rodičmi a neustále si v hlave premietam nevydarený zápas. Veľa vecí v mojom živote teda závisí od futbalu. Asi to tak ale musí byť, lebo tak dokazujem, že mi na tom skutočne záleží. Celkovo futbal milujem, často ho pozerám aj v televízii a nenechám si ujsť veľké zápasy.

Čoraz viac rozhovorov poskytuješ v slovenčine a zdá sa, že sa v našom jazyku stále zlepšuješ.

Všetko, čo používam v rozhovoroch, som sa naučil len z bežnej komunikácie. Slovenčina pre mňa nie je ťažká, takže som pomerne rýchlo začal v rozhovoroch hovoriť po slovensky. Verím, že sa v nej ešte zlepším.

Ako sa ti páči Bratislava, máš nejaké obľúbené miesto, kde rád tráviš čas?

Bratislava sa mi veľmi páči, je to krásne mesto, ktoré sa neustále rozvíja. Je podobná ako moja rodná Ľubľana, čo je pre mňa tiež príjemné zistenie. Ale obľúbené miesto som doteraz asi nemal. Nemal som ho dovtedy, kým sme prvýkrát nastúpili na Tehelnom poli. Pretože Tehelné pole je miesto, kvôli ktorému som v Slovane Bratislava a ktoré si najviac užívam. Keď som sa prvýkrát postavil na Tehelné pole, tak to bol môj najkrajší okamih od príchodu do Bratislavy.