ŠK SLOVAN BRATISLAVA oficiálna stránka

Na ihrisku nedaruje súperovi jedinú loptu, v súboji nepopustí ani o milimeter. Doma si však v pokoji sadne k stolu a píše básne o živote. Vyrastal na Suriname v dome bez elektriny a ako malý túžil byť požiarnikom, pričom ani len nesníval o kariére profesionálneho futbalistu. Dnes patrí medzi opory najúspešnejšieho slovenského klubu, zahral si Európsku ligu a užíva si priazeň fanúšikov. Jeho príbeh znie ako zo scenára hollywoodskeho filmu, no je v plnej miere skutočný a autentický. Predstavujeme Myentyho Abenu, autora jedného z najdôležitejších gólov Slovana Bratislava v poslednej dekáde.

Myenty, začnime od prvých futbalových krokov. Spomínaš si na svoje začiatky?

Na Suriname sme sa vonku hrávali s vlastnoručne vyrobenými loptami. Robili sme si ich z ponožiek, ba dokonca aj z basketbalovej lopty, ktorú sme prepichli, aby sme do nej mohli kopať. Hrali sme vonku na piesku, o nejakom trávnatom ihrisku sme ani nechyrovali. Keď som mal sedem rokov, tak sa na nás pri futbale pozerala moja mama a povedala, že ak sa raz presťahujeme do Holandska, tak bude zo mňa futbalista. V tej chvíli mi to prišlo ako utópia. Keď žijete v chudobnej krajine ako Surinam, tak máte úplne iné starosti, vaším kľúčovým cieľom je nejako prežiť. Mojím vysnívaným povolaním bolo stať sa hasičom, to bol môj cieľ.

Surinam je približne polmiliónová krajina, nachádzajúca sa v Južnej Amerike na pobreží Atlantického oceánu. Pre Slovákov je exotikou. Čo si môžeme predstaviť pod životom v Suriname, kde si strávil svoje detstvo?

Život v tejto krajine je veľmi ťažký. S mamou a bratom sme v stánku na burze predávali tovar. Keď pršalo, museli sme veci chrániť vlastným telom. V malom dome sme žili siedmi, pričom sme nemali elektrinu ani televízor, čiže na Suriname som v televízii nevidel žiaden futbalový zápas. Aj v škole to bolo náročné, ak sme niečo nevedeli, tak boli k nám učitelia až príliš prísni. Dodnes som rodičom vďačný, že vyšli z tohto kruhu a rozhodli sa, že sa presťahujeme do Holandska. Nikdy nezabudnem, že mama aj v čase, keď sme žili v Suriname, bola pred nami vždy pozitívna a usmievala sa. Snažila sa nám dodať silu, aby sme šli dopredu.

Keď si mal 10 rokov, presťahoval si sa s rodinou do Holandska. Ako prebiehal tento proces?

Nemali sme peniaze, takže sme nemohli ísť do Holandska naraz. Mama išla do Holandska, ja som sa spolu s bratom a malou sestrou presťahoval k tete do malého mesta približne 100 kilometrov od Paramariba, kde sme dovtedy žili. Dvaja bratia zostali s otcom v Paramaribe, no veľmi často sme sa nevídali, cesta autobusom bola pomerne drahá, pričom často sa stalo, že autobus vôbec nešiel. Blízki mi chýbali, no teta sa o nás starala ako o vlastných a učila nás pevnej disciplíne. Až ako desaťročný som sa presťahoval do Holandska.

Dokážeš vďaka náročnému životu v rodnej krajine oceniť veci ako elektrina či televízia, ktoré na Slovensku vnímame ako bežné?

Ak si nikdy nemal veci ako elektrina či televízor, tak ti ani nemôžu chýbať. Až potom, keď sa k nim dostaneš, si ich začneš vážiť. Vďaka detstvu, aké som mal, si teraz všetko oveľa viac vážim a viem doceniť i navonok bežné veci. Môj brat za mnou prišiel na návštevu do Bratislavy, sadli sme si do obývačky a pustili si televízor. Povedal som mu, či si pamätá tie dni, keď sme ešte na Suriname nemali nič a mohli sa na seba v izbe len pozerať a nevedeli sme, čo bude zajtra a čo bude o mesiac. Povedal mi, že na seba môžem byť hrdý. Je špecifické vyrastať v takomto prostredí a vybojovať si lepší život.

V detskom veku si mal sen stať sa hasičom. Vidíš tam spojenie s pozíciou futbalového obrancu, ktorý tiež často „hasí“ v kritických situáciách pred našou bránou?

Možno už vtedy som podvedome sníval, že budem hasiť a riešiť ťažkosti (úsmev). Hasič a futbalový obranca majú veľa podobných vlastností. Rád sa obetujem za svojich spoluhráčov a za môj tím. Nemám problém ísť aj do bolestivých súbojov, pokiaľ tak dokážem zabrániť gólu alebo napríklad pripraviť gól pre môjho spoluhráča.

Presuňme sa k životu a futbalu v Holandsku. V detskom veku nie je ľahké presunúť sa do nového prostredia. Môžeš nám priblížiť, ako si zvládol prvé dni v Holandsku?

Prvý deň v novej škole bol hrozný (úsmev). Išiel som sa predstaviť do triedy spolu s mamou, no zrazu som odtiaľ ušiel. Mama ma dobehla na chodbe a spýtala sa ma, čo to robím, veď tu chceme začať nový život. Povedal som, že ja tento život nechcem. Pre dieťa bolo ťažké pochopiť, prečo sa sťahujeme do inej krajiny, kde som nikoho nepoznal. Moja mama mi začala trpezlivo vysvetľovať, že do Holandska sa nesťahujeme kvôli nej a otcovi, ale kvôli mne a súrodencom, aby sme mali lepší život než na Suriname. Priznám sa, že prvé týždne v škole som sa nevedel sústrediť a robil som problémy učiteľom. Potom som sa však začal venovať futbalu a život v Holandsku sa mi čoraz viac páčil. Doteraz nezabudnem na pána učiteľa Hansa, ktorý mi ako jeden z mála veril a neustále mi prízvukoval, že sa mám venovať futbalu a že v ňom môžem niečo dosiahnuť.

Takže až v Holandsku si sa začal venovať futbalu aj priamo v klube, nielen vonku s kamarátmi.

Spolu s bratom sme prihlásili do amatérskeho klubu v Utrechte, ktorý hral v jednej z najnižších líg. Vyznačoval som sa rýchlosťou, postupne som sa herne rozvíjal a v rámci našej ligy sme v kategórii U10 získali titul. Ako dvanásťročný som sa presunul do lepšieho klubu USV Elinkwijk, ktorý mal priamo väzbu na FC Utrecht a ľahšie sa odtiaľ dalo dostať do skutočného futbalu. Tam už sme trénovali štyrikrát do týždňa a mohol som rozvíjať svoje schopnosti. Futbal ma doslova pohltil a každým dňom ma viac bavil.

Bol si od začiatku stredný obranca?

Nie. V Holandsku milujú ofenzívny futbal, aj ja som začal ako útočník. Nikto však nestál vzadu a mne v tej chvíli napadlo, že ak budeme všetci útočiť, tak kto bude brániť? Stále som však nastupoval ako útočník, takže tréner mi kričal, nech nestojím vzadu, ale mám sa vysunúť dopredu. Povedal som mu, že niekto musí byť aj vzadu a futbal sa nedá hrať tak, že všetci len útočia. Vtedy sa zo mňa stal obranca.

Je nezvyčajné začať s futbalom v rámci klubu až v desiatich rokoch, väčšina hráčov začína už v prípravkách. Ako sa ti darilo postupovať mládežníckymi kategóriami?

V USV Elinkwijk som musel zabojovať o svoje miesto. Prvá sezóna bola veľmi náročná. Po jej konci sa tradične riešilo, kto bude v klube pokračovať, a kto skončí. Tréner mi zavolal a povedal, že moje pokračovanie v klube je neisté, že ešte riešia jedného hráča a ak ho získajú, pošlú ma preč. Vnútorne ma to trápilo, no rodičom som nič nepovedal, aby neboli smutní. V deň, keď sa malo rozhodnúť, mi volal tréner. Asi desať sekúnd som sa len pozeral na telefón a bál som sa zdvihnúť. Našťastie mi povedal, že ten hráč, ktorého chceli, nepríde, a tak môžem pokračovať. Aby som sa však veľmi netešil, tak na začiatku novej sezóny pri predstavovaní hráčov ironicky poznamenal, že môj post bude v tomto ročníku na lavičke náhradníkov. Jeho slová ma však nezlomili, naopak, nabudili. V tejto sezóne som sa stal kapitánom tímu a vyhrali sme našu súťaž.

V priebehu piatich rokov v Holandsku si sa vypracoval tak, že o teba prejavil záujem FC Utrecht, etablovaný klub na profesionálnej scéne.

Tak to už bola totálna zmena. Ťažko som si zvykal, pretože v Utrechte už bolo všetko oveľa profesionálnejšie. Zo školy som utekal hneď na tréning, potom som občas od únavy zaspal na vyučovaní. Aj do zostavy som sa presadzoval veľmi ťažko. Po jednom tréningu si ma tréner odchytil a spýtal sa, či predsa len nechcem hrať futbal len tak vonku s kamarátmi pre zábavu. Ak by som s ním súhlasil, dnes by som tu určite nebol. Avšak nie som človek, ktorý by sa vzdal. Futbal som už vtedy miloval a rozhodol som sa ďalej bojovať. Následne som sa začal zlepšovať a herne rásť. 

Prešiel si akadémiou FC Utrecht, no v prvom tíme si nedostal priestor. Prečo?

Mal som veľa zranení. Trikrát som mal zlomený nos, trápili ma členky i lýtko. V Utrechte som bol osem rokov, z toho štyri som vynechal pre zranenia. Zlom nastal v čase, keď som bol v juniorke a končila sa mi zmluva. Tréner si ma zavolal s tým, že môžem pokračovať, no výrazne mi znížia plat, ktorý bol už predtým nízky. Zaťal som sa, akceptoval som ponuku klubu a v ďalšej sezóne sme v juniorke postúpili do druhej holandskej ligy, čo bolo niečo skvelé. V druhej lige som herne vyrástol a naštartoval som svoju kariéru.

Od roku 2017 si nosil dres De Graafschap, ktorý v tom čase hral druhú ligu. Hneď v prvej sezóne po tvojom príchode ste postúpili do Eredivisie. Ako si spomínaš na tento angažmán?

Až odchodom do De Graafschap sa skutočne začala moja profesionálna kariéra. Dovtedy som hral len v Utrechte, kde som mal okolo seba rodinu a priateľov. Prišiel správny čas sa posunúť, preto som sa spolu so psom presťahoval do Doetinchemu, kde sídli De Graafschap. Mal som tam výborný prvý rok, postúpili sme do najvyššej súťaže a pravidelne som hrával. Tréner ma však aj v Eredivisie stále staval na post pravého krajného obrancu, ktorý pre mňa nie je typický a nedokázal som tam naplno ukázať svoj potenciál. Viackrát som s ním debatoval a prosil ho, aby ma aspoň vyskúšal na stopérovi, no jeho rozhodnutie som nezmenil a tak som sa na jeseň 2018 čoraz menej objavoval v základnej zostave. V Eredivisie som si tak pripísal celkom 12 štartov.

Žil si v Suriname a v Holandsku, na prelome rokov 2018 a 2019 si prijal rozhodnutie prísť na Slovensko. Zrejme zaujímavá zmena, všakže?

Po tréningu v De Graafschap mi môj agent zavolal, že mám šancu hrať prvú ligu na Slovensku. Do telefónu som zvolal: „Kde je Slovensko? Kde?“ Úprimne som vôbec nič netušil o Slovensku, nevedel som, kde nachádza, aká je to krajina a podobne. Len som vedel, že je to ďaleko od môjho domova v Holandsku. Veľmi rýchlo som si povedal, že idem do toho. Nikomu som o svojom rozhodnutí nepovedal, pretože ak to niekomu poviete, môže sa daný človek snažiť zmeniť vaše rozhodnutie. Až keď som sedel na letisku, tak som zavolal mame a oznámil jej, že idem hrať futbal na Slovensko. Aj ona reagovala, že kde to je (úsmev). Ak mám nejaký cieľ, urobím všetko, aby som ho dosiahol bez ohľadu na to, čo mi stojí v ceste. Bol som presvedčený, že robím správny krok. Išiel som trochu do neznáma, no vedel som, že v De Graafschap by som zrejme nedostával toľko príležitostí. Miesto relatívneho komfortu v Holandsku som sa rozhodol pre krok do neznáma, pretože ako športovec chcem hrávať zápasy a byť dôležitou súčasťou tímu.

Dokážeš porovnať slovenskú a holandskú ligu z pohľadu štýlu futbalu?

V Holandsku sa veľa útočí, všetko je o ofenzíve, týmto štýlom sa prezentuje väčšina tímov. Na Slovensku je čarovné, že vôbec neviete, čo od súpera očakávať. Niektoré tímy bránia celý zápas, iné začnú brániť a potom útočia, prípadne naopak. Myslím si, že slovenská liga je neprávom podceňovaná a vy Slováci na ňu môžete byť hrdí. Veď nebyť domácej súťaže, neboli by sme v skupine Európskej ligy. Samozrejme aj na Slovensku sú kluby, ktoré majú veľký priestor na zlepšenie, ale sú tu pekné štadióny a kvalitní hráči. Liga môže ešte vyrásť, no potrebujeme viac podpory a dôvery od fanúšikov a ľudí naokolo.

Na Slovensku si jarnú časť sezóny 2018/19 strávil v drese Spartaka Trnava, najväčšieho rivala. V lete si podpísal zmluvu so Slovanom. Ako s odstupom času vnímaš tento krok?

Keď som prišiel na Slovensko, netušil som o nejakej rivalite medzi Slovanom a Spartakom. V lete ma Slovan oslovil a povedzme si úprimne, je to najlepší klub na Slovensku. Ako športovec chceš byť najlepší, rozvíjať sa a rásť. Voľba bola jasná a rýchla. Niektorí ľudia sa na mňa možno hnevali, ale mňa také názory nezaujímajú. Chcel som ísť do klubu, ktorý mal najvyššie ambície a kde som mohol dosiahnuť viac. Svoje rozhodnutie som nikdy neoľutoval a vnímam ho ako správne. Príchodom do Slovana som urobil zatiaľ najdôležitejší krok v mojej kariére.

Prijatie zo strany fanúšikov bolo veľmi pozitívne. Čo hovoríš na to, akú má Slovan podporu z tribún?

Fanúšikovia nám pomohli prejsť cez všetky zlé chvíle. Chápem, že sa na nás aj niekedy hnevajú. Bez spätnej väzby, či už pozitívnej ale aj negatívnej, nemôžeme ďalej rásť. V akomkoľvek zápase bez ohľadu na súpera si v Slovane nemôžeme dovoliť prísť na štadión s tým, že dnes to bude ľahké. Fanúšikovia prišli na Tehelné pole kvôli nám, oni niečo očakávajú a my musíme urobiť všetko, aby odchádzali domov spokojní s hrou i výsledkom. Milujem ten pocit, keď sa môžeme radovať spoločne s nimi.

Na čo si ako prvé spomenieš pri dátume 22. august 2019?

Že to bolo šialené. Po tom, ako som v nadstavenom čase dal gól PAOK, som si v duchu povedal, že teraz sa to zlomilo a v tejto sezóne budeme v Európe, nech sa už stane čokoľvek. Odohrali sme jeden výborný zápas, ktorý sa určite zapíše do histórie klubu. Myslím si, že o triumfe nad PAOK sa bude hovoriť dlho. Často si pozerám zostrih z tohto duelu, pretože verím, že ak si niečo pravidelne človek pripomína, môže to potom zopakovať. Verím, že ešte zažijeme veľa podobných európskych večerov.

A čo odveta v Solúne? Svet obletela fotografia, ako po stretnutí a „víťaznej“ prehre 2:3, ktorá nám zaistila postup, od radosti objímaš Dominika Greifa...

Uf, tak to bolo ako nočná mora, ale s krásnym koncom. Keď sme dostali gól na 2:3, tak som sa pozrel na hodiny a posúval čas očami dopredu. Keď som sa tam pozrel pri ďalšom prerušení, tak mi prišlo, že čas beží šialene pomaly. K tomu ešte publikum, ktoré hnalo domácich dopredu. Ale ustáli sme to ako jeden tím a po zápase vytryskli neuveriteľné emócie. Preblesklo mi hlavou, že pred necelým rokom som v De Graafschape sedel na lavičke náhradníkov, a teraz idem hrať skupinovú fázu Európskej ligy! Predtým som v televízii sledoval hráčov, ktorí hrajú európske poháre, teraz sa ľudia pozerajú na mňa. Po zápase som ako prvej volal svojej mame, chcel som sa s ňou podeliť o tú veľkú radosť.

Na ihrisku si sa aj v Solúne bil ako lev. Úmyselne spomíname leva, pretože práve fotografie tohto zvieraťa často publikuješ aj na svojej sociálnej sieti. Má lev zvláštnu symboliku?

Už keď sme boli v Holandsku, tak mojím najobľúbenejším program bol Animal Planet, kde som pozeral dokumenty o levoch. Levy ma fascinujú, pretože sa ničoho neboja, podobne ako ja pri futbale. Tiež sa ničoho nebojím a do posledného dychu bojujem za svoje mužstvo. Pred zápasmi si niekedy pustím dokument o levoch a vidím tam akoby aj seba. Levy stále bojujú o prežitie a chránia svoju rodinu. Aj ja som si v živote veľa vytrpel a veľa som obetoval, no moja rodina stála vždy pri mne. Za to som jej neskutočne vďačný.

Vyrástol si v chudobnej krajine, potom si musel bojovať o svoje šťastie v Holandsku, teraz hráš Európsku ligu. Aký odkaz zanecháva tento príbeh aj pre iných, najmä mladých, ľudí?

Bez pádov, ktoré som si v živote prežil, by som nebol tým, kým som teraz. Prešiel som si veľa ťažkými vecami. Vyrastal som v Suriname, kde boli obrovské rozdiely medzi chudobnými a bohatými, v Holandsku ma viacerí tréneri nemali radi, trápil som sa, no nikdy som to nedal najavo pred rodičmi. Ak by som bol pred nimi smutný, cítili by sa smutní aj kvôli mne a ľutovali by ma. A ak sa chceš dostať zo zlej situácie, to posledné, čo potrebuješ, je ľútosť. Nemôžeš sa ľutovať a nemôžeš dovoliť iným, aby ťa ľutovali. Nemôžeš sa pýtať, prečo práve ty a prečo sa tá zlá vec nestala niekomu inému. Na svojej ceste som sa naučil, že treba brať život taký, aký je a neutekať pred problémami. Každú prekážku možno prekonať. Je jasné, že nie je možné byť vždy pozitívne nastavený, no treba vždy ráno vstať, obliecť sa a vyraziť v ústrety novému dňu s chuťou bojovať. Dôležité je trénovať svoju myseľ. Keď trénuješ telo, tak po čase uvidíš výsledky, narastú ti svaly. Pri tréningu mysle nevidíš nič, no to je práve to kúzlo. V mladšom veku ma trápili zranenia práve z dôvodu, že som si neveril a po návrate na ihrisko som sa bál, aké ďalšie zranenie príde. Telo bolo v poriadku, ale myseľ bola slabá. Postupne som sa zmenil, zameral som sa na tréning mysle a vyšiel som z toho ako oveľa silnejšia osobnosť.

Chcel by si možno priamo niečo odkázať fanúšikom Slovana, ktorí čítajú tento rozhovor?

Ak máte svoje sny, tak choďte za nimi a nepočúvajte ľudí, ktorí vás chcú od nich odradiť. Nájdite si v živote zmysel a bojujete oň každý deň aj v prípade, ak sa vám práve nedarí. Verte, že po ťažkom dnešku môže prísť krajší zajtrajšok. Opakujte si to každý deň, kým nedosiahnete to, po čom túžite.

Čomu sa najradšej venuješ vo voľnom čase a kde v Bratislave najradšej tráviš voľné chvíle?

Najradšej trávim čas v okolí Dunaja, dá sa tam poprechádzať, je tam skvelé jedlo. Vo voľnom čase píšem básne. Píšem o pomoci ľuďom, aby si prešli zlými vecami a nevzdávali sa. Môžu sa pozrieť aj na mňa, čím som prešiel a kde som. Rovnako som zvykol hrať na gitare, mám rád prechádzky so psom a samozrejme čas so svojou manželkou. Tá bola v Holandsku, kde šťastne porodila nášho synčeka. Čoskoro prídu obaja za mnou na Slovensko.

Takže nekompromisný obranca píše vo voľnom čase básne?

Áno, pretože veci z ihriska neprenášam domov. V sobotu by som na ihrisku aj život položil pre náš tím, no v nedeľu už som doma ten pohodový chlapík, ktorý nerád robí problémy (úsmev).