ŠK SLOVAN BRATISLAVA oficiálna stránka

V závere sezóny 2012/13 sa radoval zo svojho druhého double v belasom drese, následne zamieril za rieku Morava, kde strávil šesť rokov. Vrátil sa na Slovensko, začal trénovať so svojím materským klubom a presne 2. novembra 2019 si opäť zahral za A-tím, tentoraz však už na novom Tehelnom poli, po ktorom tak túžil.

Pripísal si štyri ligové a dva pohárové štarty, v ktorých sa chopil ponúknutej šance. Slovan s ním v zime podpísal novú, 2,5 ročnú zmluvu, ktorá len potvrdila návrat Lukáša Pauscheka do belasého dresu. „Veľmi ma to potešilo. Novú zmluvu vnímam ako zadosťučinenie za všetko, čím sme si spolu s rodinou prešli v priebehu posledného roka. Som rád, že už sa môžem aj v hlave na sto percent koncentrovať len na futbal a na svoje výkony,“ povedal 27-ročný Bratislavčan, ktorý bol v roku 2019 po konci v bývalom klube bez angažmánu a nie vlastnou vinou sa ocitol v komplikovanej situácii. Slovan mu umožnil pripravovať sa s juniorkou, následne sa v tréningu pripojil k A-tímu a v októbri odohral prvý duel za juniorku v Košiciach. Už v tom čase prezentoval ambíciu vybojovať si stabilné miesto v prvom tíme. „Človek by si mal klásť čo najvyššie ciele, tie sú potom správnou motiváciou. Vedel som, že do konca jesene bolo na programe ešte veľa zápasov, preto som veril, že príde aj šanca v áčku. Jedna vec je nastúpiť za prvý tím, druhá ukázať na ihrisku, že si šancu zaslúžim. Dovolím si povedať, že som ukázal, že na to stále mám a dokážem sa pobiť o miesto v Slovane.“

Kedy začal Lukáš cítiť, že po výpadku získava v zápasoch potrebnú sebadôveru a približuje sa k svojmu optimálnemu výkonu? „V lige som prvýkrát od začiatku zápasu nastúpil koncom novembra so Sereďou. Potreboval som 10-15 minút, aby som sa dostal do tempa, no potom sa mi už hralo dobre. Najlepšie som sa cítil v pohári so Žilinou, keď som sa celý čas cítil na ihrisku výborne, všetko som odbehal, necítil som žiadne kondičné ťažkosti a vyhrali sme 2:0. K rýchlemu návratu do zápasového rytmu mi určite pomohla aj kvalita, ktorú v tíme máme. Keď sa môžete spoľahnúť na chalanov okolo seba, tak sa hrá lepšie a ľahšie.“

Ako odchovanec klubu zažil dve double (2010/11 a 2012/13) a zahral si aj v skupinovej fáze Európskej ligy. Čo sa za viac než šesť rokov v Slovane zmenilo, a čo zostalo rovnaké? „Zmenilo sa veľa vecí, no stále je to ten istý domov. Slovan sa vybral inou cestou než v čase, keď som odchádzal. V tíme je viac zahraničných hráčov než pred šiestimi rokmi, no títo futbalisti majú svoju vysokú kvalitu, čo dokazujú v domácej lige a taktiež na medzinárodnej scéne. Všetci sa na jeseň mohli presvedčiť, že aktuálne mužstvo sa môže rovnať aj súperom európskeho formátu. Veľkou zmenou je štadión. Ako dorastenec a hráč áčka som zažil len Pasienky, teraz hráme na krásnom Tehelnom poli. Veľmi som si túžil zahrať na novom štadióne a teším sa, že sa mi to splnilo.“

Lukáš zažil neľahký rok 2019. Za všetko svedčí fakt, že prvý súťažný zápas v tomto roku odohral až koncom októbra za juniorku Slovana. Aj náročné veci ho posunuli dopredu. „Posunulo ma to v psychickej odolnosti, dovolím si tvrdiť, že nie každý by to ustál a zvládol. Povedal som si, že som nerobil futbal od siedmich rokov a neobetoval toľko času a celé víkendy kvôli tomu, aby som to teraz vzdal. Najhoršia bola tá neistota a tlak, nevedel som, či ešte vôbec niekedy budem hrať profesionálne futbal. Ak by som ani na jeseň nemal klub, tak po roku bez futbalu by už bolo veľmi náročné vrátiť sa do diania. Všetky tieto veci ma však istým spôsobom aj motivovali. Trénoval som individuálne, potom s juniorkou plus individuálne a čakal som, kým budem môcť hrať zápasy. Veľká vďaka patrí rodine a najmä partnerke, ktorá to zvládla úžasne. Myslím si, že väčšina žien by to asi neustála, takže patrí jej veľká vďaka,“ vyznal sa obranca, ktorý má na konte aj 5 reprezentačných štartov. Aj v jeho prípade sa potvrdilo, že v živote sa netreba vzdávať a vždy sa oplatí bojovať. Pomocnú ruku mu podal práve materský klub. „Netreba sa vzdávať. Som vďačný, že mi Slovan v náročnej situácii podal pomocnú ruku a angažoval ma na tri mesiace s tým, že som trénoval s A-tímom a už bolo len na mne, aký priestor si vybojujem v zápasoch. Vážim si dôveru zo strany klubu i trénera, pretože ak by mi neverili alebo by som nezapadal do konceptu, tak by to asi nedopadlo takto pozitívne. Teším sa, že návrat do Slovana som spečatil podpisom novej zmluvy a budem opäť nosiť belasý dres.“

Navrátilec do Slovana si vyslúžil aj pozitívne prijatie zo strany fanúšikov. „Bolo krásne, keď ľudia v prvom zápase so Senicou, keď som nastúpil na niekoľko minút v závere, začali skandovať moje meno. Zahrialo ma pri srdci, že ani po viac než šiestich rokoch na mňa nezabudli. V Slovane som od siedmich rokov, cez všetky mládežnícke kategórie som sa dostal až do prvého tímu. Je to môj materský klub. Vždy, keď som sa s partnerkou či priateľmi rozprával o svojej budúcnosti, tak som tvrdil, že sa raz chcem vrátiť domov. Nepočítal som, že to bude takto skoro, ale o to je to krajšie. Som vďačný, že môžem opäť hrať za Slovan,“ uzavrel Lukáš Pauschek.