ŠK SLOVAN BRATISLAVA oficiálna stránka

„Za obrovského jasotu divákov, je to tu ako niekde na latinskomerickom štadióne,“ tak sa zo starého Tehelného poľa v októbri 1991 prihováral komentátor Miroslav Michalech v závere zápasu so Slaviou. Miroslav Michalech spolu s českým kolegom Pavlom Čapkom komentoval tento pamätný súboj a aj po rokoch má naň stále živé spomienky. Laureát ankety OTO, ktorý v súčasnosti pracuje v športovej redakcii televízie TA3, nám porozprával nielen o tomto zápase, ktorý už čoskoro odvysielame na klubovom YouTube.

Začnime hneď „zostra,“ ako si po rokoch spomínate na zápas so Slaviou z októbra 1991?

Liga už bola rozbehnutá, Slovan viedol a v závese boli „vlčáci“ ako Sparta, Ostrava, Olomouc či práve Slavia, ktorí ho naháňali. Preto bol zápas so Slaviou tak dôležitý. Na to, že sa hralo v závere októbra, panovalo v Bratislave príjemné počasie a na tribúny si našlo cestu cez 15-tisíc ľudí. V čase federácie sme ešte prenosy komentovali tak, že spolu so mnou bol na stanovišti aj český kolega, v tomto prípade to bol Pavel Čapek, s ktorým sme sa po určitom časovom intervale striedali za mikrofónom. Aj v tomto súboji vynikol Peter Dubovský, keď dal tri góly, čo sa nestáva každý deň, zvlášť ešte so Slaviou. Ak by ste sa ma opýtali na prvú vec, ktorá mi napadne v súvislosti s týmto dňom, tak je to práve hetrik Petra Dubovského.

Čo z pohľadu herného štýlu charakterizovalo Slovan a Slaviu v úvode deväťdesiatych rokov?

Slovan hral veľmi rýchlo. Tréner Dušan Galis vyznával ofenzívne poňatie hry, typické boli rýchle akcie po krídlach, na hrote bol nepoddajný Jaroslav Timko,. Nielen ofenzíva, ale celá hra však bola determinovaná Petrom Dubovským. Slovan hral moderný, okulahodiaci futbal, vyhrával a tešil desaťtisíce na tribúnach. V kádri mal vtedy len jedného cudzinca, ktorým bol Maročan Youssef Haraoui, kým Slavia už vtedy získavala posily aj zo zahraničia. Slavia sa prezentovala podobným herným štýlom ako Slovan, tiež sa snažila o ofenzívny futbal, v strede poľa udávali tón hry Radek Bejbl a legionár Dragiša Binič, pričom na hrote bol Pavel Kuka. Práve s Pavlom Kukom sa mi viaže jedna vtipná príhoda. Vtedy to aj z pohľadu prístupu médií k hráčom fungovalo úplne inak ako dnes, takže aj pred zápasom so Slaviou som ako komentátor išiel ku kabínam mužstiev, kde som sa stretol s Pavlom Kukom, ktorý sa rozcvičoval. Bol po zranení a spýtal som sa ho, ktoré rameno ho trápilo, či ľavé alebo pravé. Nedôverčivo sa na mňa pozrel a reagoval, že mi nič nepovie, lebo to určite poviem slovanistom, a tí ho potom prebrúsia (smiech). Dnes už je samozrejme nepredstaviteľné, že by komentátor alebo akreditovaný zástupca tlače mohol takto pred zápasom chodiť ku kabínam a rozprávať sa s hráčmi.

Myslíte si, že náboj nielen spomínanému zápasu so Slaviou, ale celému ročníku 1991/92 dodala aj skutočnosť, že sa čoraz silnejšie diskutovalo o rozdelení federácie?

V októbri 1991 zrejme hráči na ihrisku netušili, že sa federácia rozdelí úderom vežových hodín už 1. januára 1993. Na jar 1992 však už bolo aj v tejto otázke o niečo jasnejšie a túžba vyhrať federálnu ligu bola úžasná. Tri silné české kluby naháňali Slovan a snažili sa mu vziať titul, no márne. Nakoniec sa ukázalo, že to nebola posledná sezóna vo federálnej lige, napriek tomu je tento titul aj po rokoch vysoko cenený. Na rovinu si treba povedať, že vyhrať federálnu ligu bolo ťažšie než potom slovenskú, konkurencia bola oveľa silnejšia.

Slovan hral v rokoch 1985 – 1988 druhú ligu, na Tehelné pole chodili nízke návštevy. Ako si spomínate na toto obdobie? Formovali sa už tam základy neskoršieho úspechu?

Bol tam legendárny tréner Zachar, na ktorého hráči neradi spomínali, podľa ich slov bol „strašná sekera,“ ordinoval im ťažké tréningy a zimné prípravy boli ako hotové galeje. Práve vtedy však začali byť hráči odolní a získali základy fyzickej prípravy. Prišlo veľa hráčov z iných regiónov Slovenska ako Ladislav Pecko a Dušan Tittel z Oravy, a vedenia tímu sa ujali Dušan Galis s Jozefom Valovičom. Postupne sa začali ukazovať výborní futbalisti ako Tomáš Stúpala, ktorý bol kapitánom, v belasom odštartovali kariéry Miloš Glonek a Vladimír Kinder, obaja potom pôsobili v kvalitných zahraničných súťažiach. Nechcem nikoho z týchto hráčov znevažovať a ani nie je možné vymenovať všetkých, no ktovie, čo by bolo, ak by v Slovane nebol Peter Dubovský.

Ako to myslíte?

Po príchode z Vinohradov sa stala z Petra obrovská hviezda. Keď hovoríme, že Messi je Barcelona, Ronaldo Real Madrid či Juventus, tak Peter Dubovský, to bol Slovan Bratislava. Možno budú mnohí oponovať, že hovorím o jednom hráčovi a nie o kolektíve, no keď Peter zabral, tak bol priam nezastaviteľný a Slovan bol nezdolateľný.

Petra Dubovského ste spoznali v čase, keď ste pôsobili ako športový komentátor a redaktor. Ako si naňho spomínate?

Peter už vtedy vyžadoval to, čo je teraz bežné – a síce profesionalizmus a pravidlá pri vzťahu futbalistov a novinárov. Vtedy ešte bolo bežné, že priamo počas tréningu si novinári vyžiadali hráča na rozhovor, ten pribehol k čiare a zatiaľ čo ostatní trénovali, on poskytoval rozhovor médiám. To je dnes nepredstaviteľné. Peter povedal, že sa chce plne koncentrovať na tréning a rozhovor poskytne buď potom, alebo napríklad na tlačovej konferencii. Nebol žiadny horenos, no médiá si veľmi nepúšťal k telu a bližšie si pripustil možno dvoch-troch novinárov. Zblížili sme sa, keď Slovan oslavoval federálny titul. Oslava bola v reštaurácii pri Kuchajde a médiá tam nemali prístup, no mňa tam niekto vzal. Zrazu vedľa mňa sedel Peter Dubovský a kým ostatní oslavovali a spievali, my sme sa možno dve hodiny rozprávali, najmä o futbale, ktorý on tak vynikajúco hral, kým ja som sa „len“ pozeral. Tam sme sa zblížili. Zostali sme v kontakte aj po jeho prestupe do Realu Madrid. Dohodli sme sa, že za ním vycestujeme a urobíme reportáž do verejnoprávnej televízie o jeho pôsobení v Reale a zároveň z derby s Barcelonou, ktoré sa vtedy hralo v Madride. Išli sme zo Slovenska autom, ktoré sa nám pri Barcelone pokazilo a keďže bol akurát štátny sviatok, tak nám ho nedokázali opraviť. Navyše železničiari štrajkovali, takže sme nestihli Petrov sobotný zápas. Nevzdali sme to, chytili sme posledné miesta v autobuse z Barcelony do Madridu, kde to bola poriadna „šou,“ pretože v autobuse sa fajčilo, cestovali tam nejakí dedinčania, jeden z nich mal dokonca aj sliepku (smiech). Napokon sme sa dostali do Madridu a priamo do tréningového centra Realu, kde sme urobili rozhovory aj s vtedajším trénerom Jorge Valdanom a stopérom Fernandom Hierrom, priateľom Petra Dubovského, s ktorým si Peter dobre rozumel. Všetky príkoria tej cesty stáli za ten pocit hrdosti a radosti, že rodený Bratislavčan hrá za Real Madrid.

Práve s Petrom sa mi viaže zrejme najsilnejší zážitok profesionálnej kariéry. Stalo sa tak po konci zápasu s Vítkovicami, v ktorom sa stal Slovan federálnym majstrom. Hráči prebrali trofej na malej plechovej strieške pri starej tribúne. Peťo na ňu vyšiel, vzal pohár do rúk, zdvihol ho pred fanúšikmi a potom sa nečakane otočil a odovzdal ho Emilovi Pažickému, ktorý tam bol, žiaľ, už iba na vozíčku. Tento moment na mňa silno zapôsobil.

Zastavme sa ešte trochu v deväťdesiatych rokoch, počas ktorých dnešná mladá generácia len prichádzala na svet. Dnes vieme, že hráči poskytujú rozhovory médiám na predzápasovom brífingu (deň vopred), po zápase v mix-zóne a tréneri na tlačových konferenciách. Ako to fungovalo v úvode deväťdesiatych rokov?

Vzťahy medzi hráčmi a novinármi boli v každom období podobné. Vždy sa nájdu futbalisti, ktorí ochotne poskytujú rozhovory, a potom takí, ktorí sa médiám radšej vyhýbali. Za všetko môžem spomenúť jeden príklad. Na Pasienkoch hral Slovan a robil som reportáž do relácie Tango. Mali sme kameramana na hracej ploche za bránou, kde som stál aj ja. Vopred som sa dohodol s brankárom Ladislavom Molnárom, že keď kopne päťku, tak príde k čiare a urobíme tzv. flash rozhovor (jedna – dve otázky). Ale priamo počas hry! Dnes si také niečo už neviem predstaviť (úsmev). Zaujímavých príhod je veľa, môžem prezradiť, že ich práve spisujem do knihy, ktorú by som rád v dohľadnom čase dokončil a vydal.

Je pravda, že priamy prenos zo stretnutia Slovan – Slavia bol v istom slove zmysle sviatkom, pretože vtedy televízia nevysielala prenos z každého ligového kola?

Neviem, kde sa to zlomilo, keďže ešte počas bývalého režimu boli prenosy každý víkend. Je pravda, že v úvode deväťdesiatych rokov boli určité „výpadky“ a prenosy sa z federálnej ligy sa nevyrábali s takou pravidelnosťou ako dnes. Veď ani z posledného zápasu s Vítkovicami nebol dostupný klasický televízny prenos, iba klasické zábery. Čiže áno, bol to sviatok, keď bol prenos.

Zápas ste komentovali „na striedačku“ s českým kolegom Pavlom Čapkom. Aká bola pozícia komentátora v čase federálnej rivality a blížiaceho sa rozpadu Československa?

Predovšetkým sme museli byť objektívni, ak nie, tak by som si to ja zlízol od Čechov a Pavel od Slovákov. Slovensko nemalo vo federálnych ligách v hokeji či futbale toľko zástupcov. Veď v hokeji tam bol dlhé roky prakticky len Slovan, až potom pribudli ďalší. Rovnako vo futbale mali Česi v lige zvyčajne viac klubov než Slováci. Čo tým chcem povedať – ak sa stalo niečo zlé, tak na vine boli podľa všeobecnej mienky vždy Česi. Či už českí rozhodcovia, českí funkcionári na zväze, hromozvodom hnevu bola Praha. A po rozdelení sa hromozvodom nespokojnosti stala Bratislava, ktorá môže za všetko zlé (úsmev). Pre nás komentátorov to tiež nebolo ľahké. Nepríjemne spomínam na zážitok z Trnavy, kde sme tiež komentovali s Pavlom Čapkom, ktorý si vypočul všelijaké nie slušné slová na svoju osobu. Mne sa niečo podobné stalo o niekoľko rokov neskôr, keď som komentoval odvetný zápas Košíc so Spartakom Moskva a napriek tomu, že som ako Slovák prirodzene drukoval slovenskému zástupcovi, som si potom vypočul, že prečo tých Košičanov nemám rád a prečo som im nedržal palce. Predsudky sú silné a panovali aj pri televíznych komentátoroch, toho sa len ťažko zbavíte.

Čo sa na športovej a futbalovej scéne zmenilo po novembri 1989?

Pozitívne bolo, že sa začali formovať silnejšie fanúšikovské zoskupenia, čo predtým nebolo bežné. Aj na Slovane sa začal čoraz viac rozširovať tzv. kotol a prišlo organizované fandenie. Otvorili sa hranice a tí najlepší mali šancu uplatniť sa aj v zahraničí. Preto je ťažké porovnávať dnešné obdobie s minulosťou, vtedy bol pre najlepších Slovákov vrcholom Slovan a von ísť nemohli, dnes môžu hrať kdekoľvek vo svete. Negatívom boli zbytočné násilnosti na tribúnach, keď mi napríklad slovanisti po výjazde do Košíc ukazovali, koľko majú na štichov na hlave. Spoločnosť sa zmenila a chvíľu trvalo, kým si na to ľudia a polícia zvykli. Neviem čo priniesla zmena do ekonomiky klubov, do tej oblasti som veľmi nevidel.

Rozhovor sme začali nezabudnuteľnou hláškou o „latinskoamerickom štadióne,“ ktorou ste okomentovali atmosféru počas súboja so Slaviou. Fanúšikovia boli pre Slovan už vtedy veľmi dôležití.

Určite áno, aj z tohto dôvodu sa stal zápas so Slaviou nezabudnuteľný. Na novej tribúne bol hlúčik slavistov, ktorí smerom k lavičkám hodili počas hry delobuch. To bola taká „šleha,“ že tam zostal aj malý kráter a rozhodca musel stretnutie prerušiť. Fanúšikovia Slovana zase skvele povzbudzovali svoj tím a po zápase oslavovali aj s pyrotechnikou, čo bolo z môjho pohľadu v poriadku, pretože sa tak stalo po zápase, nikoho neohrozovali a vytvorilo to pekný vizuálny efekt. Aj preto mi prišla na um myšlienka o latinskoamerickom štadióne (úsmev). Ale opäť sa vrátim k tomu, že Peter Dubovský dal v poslednej desaťminútovke dva góly a strhol víťazstvu na stranu belasých. To jasne dokumentuje, že on bol Slovan, nech mi ostatní odpustia.

Miroslav Michalech (nar. 12. júla 1953) sa narodil v Považskej Bystrici, vyrastal však v Kremnici, kde vyštudoval gymnázium a v roku 1977 absolvoval Katedru žurnalistiky na FFUK v Bratislave. Po skončení vysokej školy pracoval v špecializovanom športovom týždenníku Tip a od roku 1982 vo verejnoprávnej televízii ako interný športový redaktor, získal však skúsenosti aj v oblasti dokumentaristiky či scenaristiky. Po roku 1989 sa dostal k vytúženému komentovaniu športových zápasov. Odkomentoval stovky prenosov z domácich i medzinárodných podujatí vrátane prestížnych finálových zápasov či šampionátov a bol tvárou kultovej futbalovej relácie Tango. Zažil štyri futbalové majstrovstvá sveta, päť futbalových majstrovstiev Európy a šesť olympijských hier. Vo verejnoprávnej televízii pôsobil 25 rokov, bol aj zástupcom šéfredaktora, vedúcim oddelenia publicistiky a dokumentaristiky i šéfkomentátorom. Od roku 2003 pôsobí v televízii TA3.