ŠK SLOVAN BRATISLAVA oficiálna stránka

Eugen Varga má v belasom na konte cez sto ligových štartov. Poctivý, defenzívne ladený futbalista bol pri zisku federálneho titulu a v pamätnom súboji so Slaviou, ktorý si čoskoro pripomenieme formou virtuálneho zápasu, nastúpil v základnej zostave. Dnes naďalej pôsobí v belasých farbách, je hlavným trénerom starších žiakov v kategórii U14. Aj po takmer tridsiatich rokoch z voleja odpovedal na otázky týkajúce sa duelu so Slaviou. Nielen na tento zápas, ale na celú sezónu 1991/92 má stále živé spomienky.

Už 3. mája odvysielame na klubovom YouTube exkluzívny záznam zo stretnutia ŠK Slovan – Slavia Praha z októbra 1991. Ako si spomínate na tento zápas?

Aj po rokoch sú spomienky živé a veľmi pekné. Pravda, hral som „len“ 55 minút, keď sa tréner rozhodol pre zmenu a miesto mňa išiel na ihrisko Pavol Gostič. Stav bol 1:1, hrali sme o jedného viac a všetci sme boli víťazné typy, túžili sme po troch bodoch. Aj preto išiel na ihrisko Gostič. Na lavičke sú to vždy väčšie nervy než na ihrisku, pretože už nemôžete dianie na ihrisku priamo ovplyvniť. Výbuch radosti po tom, ako Peter Dubovský v závere strhol víťazstvo na našu stranu, bol nezabudnuteľný.

V čom bol zápas so Slaviou tak náročný a dôležitý?

Vo federálnej lige bol každý zápas ťažký, a zvlášť v prípade, keď sme boli hore v tabuľke, pretože všetci sa na nás chceli vytiahnuť. Do Slavie prišiel bohatý majiteľ, postupne skvalitňovali mužstvo a boli veľmi nepríjemní. Slovenský klub nezískal 16 rokov titul, s čím súviseli očakávania a tlak. Už rok predtým sme to mali výborne rozbehnuté, no nezvládli sme súboje so Spartou a Hradcom Králové, čo nás pripravilo o titul. Chceli sme však niečo dosiahnuť, boli sme silná partia, a aj preto sme ročník 1991/92 rozbehli tak dobre. 

September a október 1991 boli vskutku silné – v lige dve víťazstvá nad pražskými rivalmi, v Pohári UEFA dva výborné duely s Realom Madrid, ktorý ste poriadne potrápili. V Madride sme síce po remíze 1:1 nepostúpili, no Real sa o postup triasol až do konca. Ako to ovplyvnilo atmosféru pred duelom so Slaviou?

Remíza 1:1 na Santiago Bernabéu v Madride síce nebola postupová, napriek tomu nás povzbudila. Aj domáci zápas bol výborný, ľudia boli spokojní. Ak by sme v Madride utrpeli vyššiu prehru, tak by nás to určite poznačilo. Remíza z pôdy Realu nám naopak dodala sebavedomie, ktoré nám pomohlo aj v súboji so Slaviou.

Ako si spomínate na staré Tehelné pole?

Celé Slovensko žilo futbalom, zo severného Slovenska či z regiónu Nových Zámkov chodili v deň zápasu vlaky natrieskané fanúšikmi. Na každý zápas chodilo v majstrovskej sezóne sedem až desaťtisíc Bratislavčanov, ku ktorým sa pridávali priaznivci z bližšieho i širokého okolia. Myslím si, že Slovan má stále na Slovensku takéto meno a verím, že sa raz vrátime k takýmto návštevám a k tomu, že okrem Bratislavčanov budú opäť vo väčšom počte chodiť fandiť aj ľudia z iných miest.

V čom bolo mužstvo, ktoré získalo federálny titul, tak výnimočné?

V jednom kolektíve sa stretlo veľa víťazných typov. Tréneri museli občas až prerušiť tréning, pretože v malých hrách to bola taká „jazda“ a také tempo, že to na predzápasovom tréningu bolo až riziko (úsmev). Naše mužstvo malo výborný základ od trénera Jozefa Jankecha, ktorý neskôr rozvinuli Dušan Galis s Jozefom Valovičom. Predovšetkým sme však boli výborná partia, na každom tréningu tam boli „hecovačky,“ no zároveň sme si priali navzájom. Vekovo sme si boli tiež blízki, ja a Ľudovít „Lajo“ Lancz sme boli zrejme najstarší.

Zápas so Slaviou sa hral ešte počas jesennej časti, no tri body sa veľmi cenili. Myslíte si, že patril k zlomovým momentom pri ceste za titulom?

Za zlomové považujem oba duely s pražskými rivalmi, ktoré sa zhodou okolností hrali presne v rozmedzí mesiaca – 28. septembra sme na Letnej zdolali Spartu 2:1 a 28. októbra sme doma hrali so Slaviou. Na pôde Sparty sme vyhrali prvýkrát od sezóny 1970/71, takže si viete predstaviť, čo pre nás znamenalo. Vtedy sme si potvrdili, že vieme hrať takéto zápasy a dokážeme zdolať aj najväčších rivalov. Následný triumf nad Slaviou ešte nebol rozhodujúci, no udal tón záveru jesennej časti i ďalšiemu priebehu sezóny, ktorú sme ukončili ziskom federálneho titulu.

Súboj so Slaviou bol zároveň veľkým večerom Petra Dubovského. Ako si naňho spomínate?

Peter prišiel medzi nás ešte v dorasteneckom veku, no už vtedy to bola veľká individualita. Mali sme bližší vzťah, často sme sa navštevovali aj s Borisom Kitkom, s manželkou sme ich pozývali na večeru. Bol to výborný futbalista, nikdy sa nad nikoho nepovyšoval. Aj ten večer, keď sme hrali so Slaviou, patril jednoznačne jemu, keď dosiahol skvelý hetrik.

V Slovane ste si pripísali cez 100 ligových štartov, aké sú spomienky na pôsobenie v belasom drese?

Vyrastal som síce v Interi, no odmalička som bol slovanista. Keď sa naskytla možnosť prísť do Slovana, tak som neváhal. A rozhodne neľutujem. V belasom drese som strávil krásne roky, zahral som si proti Realu Madrid a prispel som k zisku federálneho titulu. To sú okamihy, na ktoré sa nezabúda.

Zrejme si nenecháte ujsť virtuálny zápas, v rámci ktorého odvysielame záznam súboja so Slaviou z októbra 1991.

Určite si ho nenechám ujsť. Ešte na klasických VHS kazetách som mal nahraté viaceré zápasy, v ktorých som nastúpil, no manželka ich pri upratovaní žiaľ dala do nejakého kontajnera (smiech), a už som ich nikdy nevidel. Myslím si, že myšlienka virtuálneho zápasu je výborná, ľuďom padne v tejto dobe vhod, ak budú môcť myslieť aj na niečo iné a budú mať radosť z futbalu. Aj spolu s rodinou si tento zápas určite pozriem. A určite budem mať zimomriavky.