ŠK SLOVAN BRATISLAVA oficiálna stránka

Presne pred 102 rokmi sa začal v Bratislave písať nevšedný príbeh. Príbeh klubu, ktorý sa postupne vypracoval medzi domácu elitu a meno si získal aj na medzinárodnej scéne. Klubu, ktorý si získal srdcia generácií fanúšikov a pravidelne lákal Bratislavčanov na Tehelné pole.

ŠK Slovan získal 18 slovenských a 8 československých majstrovských titulov. Šestnásťkrát vyhral Slovenský pohár, päťkrát zdvihol nad hlavu Československý pohár a štyrikrát získal slovenský Superpohár. Najvýznamnejším úspechom je víťazstvo v Pohári víťazov pohárov (dnešná Európska liga) z roku 1969. ŠK Slovan presne 21. mája 1969 v Bazileji zdolal vo finále slávny FC Barcelona 3:2. Góly „bielych jastrabov z Tehelného poľa bratislavského,“ ako ich vtedy nazval legendárny Gabo Zelenay, strelili Ľudovít Cvetler, Vladimír Hrivnák a Ján Čapkovič.

Druhú storočnicu odštartovali belasí už na novom štadióne na Tehelnom poli. Návrat domov oslávili majstrovským titulom i úspešnou európskou cestou, keď sa prebojovali do skupinovej fázy Európskej ligy, kde získali 4 body a obsadili tretie miesto.

ŠK Slovan je aj po 101 rokoch rešpektovanou značkou na Slovensku i v zahraničí s výraznou fanúšikovskou základňou.

V rámci 101. narodenín prinášame text historika Tomáša Černáka, ktorý sme publikovali v jednom z vydaní magazínu ŠK Slovan. Pútavou formou približuje bohatú a mimoriadne úspešnú históriu nášho klubu. Text nájdete pod klubovou vizitkou.

VIZITKA ŠK SLOVAN BRATISLAVA

Dátum vzniku: 3. mája 1919

Najväčšie úspechy:

víťaz Pohára víťazov pohárov 1969

8-násobný majster Česko-Slovenska
(1949, 1950, 1951, 1955, 1970, 1974, 1975, 1992)

18-násobný majster Slovenska
(1926, 1927, 1930, 1932, 1940, 1941, 1942, 1944, 1994, 1995, 1996, 1999, 2009, 2011, 2013, 2014, 2019, 2020)

5-násobný víťaz Česko-slovenského pohára
(1962, 1963, 1968, 1974, 1982)

16-násobný víťaz Slovenského pohára
(1970, 1972, 1974, 1976, 1982, 1983, 1989, 1994, 1997, 1999, 2010, 2011, 2013, 2017, 2018, 2020)

4-násobný víťaz slovenského Superpohára
(1994, 1996, 2009, 2014)

Fenomén menom Slovan

Písať o akejkoľvek legende nie je vôbec jednoduché. Autor má neraz oprávnený strach, či sa mu na pár stranách podarí vystihnúť všetko dôležité, a najmä, aby na niečo alebo niekoho nezabudol. Tým viac, ak sa majú nasledujúce riadky týkať takej legendy a takého fenoménu, akým je práve jubilujúci, storočný Slovan Bratislava. Belasý klub totiž prežil toho za posledných sto rokov naozaj veľmi veľa. Bohužiaľ, nebolo to vždy len o športových úspechoch a sklamaniach, ale neraz sa do dejín klubu či do životov jeho trénerov i hráčov tragicky zamiešali aj mimofutbalové záležitosti. Napriek všetkým ranám osudu sa belasý fenomén vždy dokázal znovu postaviť na nohy, alebo neraz doslova vstať z popola, a kráčať ďalej za ďalšími úspechmi. A v tom bola jeho najväčšia sila.

Od začiatku slovenským národným symbolom

Možno to bolo spôsobené aj tým, do akého obdobia sa belasý klub narodil. Prišiel na svet krátko po prvej svetovej vojne, vo vtedy ešte stále nemeckej a maďarskej Bratislave, v ktorej sa od začiatku musel prebíjať proti presile klubov týchto národností. Nemal to vôbec jednoduché a svoje pozície budoval od úplných základov na zelenej lúke. A to doslova.

Do vienka však dostal aj hrdosť, česť a slávu, a vďaka tým prvým dvom vlastnostiam prišlo zakrátko aj to tretie. I. Česko-slovenský športový klub Bratislava (I. ČS.Š.K. Bratislava) totiž zakrátko zlomil hegemóniu maďarských a nemeckých klubov v meste a stal sa bezkonkurenčne najlepším klubom Bratislavy, a následne aj celého Slovenska. Tá dominancia bola až taká, že fanúšikov začali rýchlo nudiť domáce župné majstrovstvá, ktoré belasí futbalisti, až na občasné výnimky, pravidelne vyhrávali.

I.ČS.Š.K. Bratislava sa veľmi rýchlo stal aj slovenským národným symbolom a na jeho zápasy začali chodiť fanúšikovia nielen z Bratislavy či jej okolia, ale takmer z celého Slovenska. Napriek skutočnosti, že klub založili 3. mája 1919 bývalí funkcionári Slávie Praha a že v prvých rokoch jeho existencie dominovali Česi nielen medzi funkcionármi, ale aj v hráčskom kádri. Z česko-slovenského klubu sa postupne stal klub slovenský a neraz bol práve belasý klub hlavným bojovníkom proti centralizmu v športe. Sympatie fanúšikov si však získal predovšetkým výkonmi na ihrisku a byť súčasťou I. ČS.Š.K. Bratislava patrilo k spoločenskej prestíži už v 20. rokoch 20. storočia.

Populárnej Eške fandili politici, intelektuáli, umelci, ale rovnako aj študenti, robotníci či tí najchudobnejší z chudobných. Bol to klub pre všetkých a Slováci sa s ním veľmi rýchlo identifikovali naprieč celou sociálnou štruktúrou obyvateľstva. V každom regióne Slovenska mal klub svojich fanúšikov a to stále hovoríme o medzivojnovom období, kedy bola naša krajina v mnohých smeroch zaostalá, chudobná a bez základnej infraštruktúry. Ani to však nebránilo fanúšikom organizovať výjazdy na ihriská súperov v počte od niekoľko sto až po niekoľko tisíc skalných. Aj z tohto dôvodu sa o I. ČS.Š.K. Bratislava neraz písalo v dielach našich literárnych klasikov a hudobný skladatelia o klube skladali populárne piesne.

Na ihrisku v Petržalke, ktorá bola domovom I. ČS.Š.K. Bratislava od jesene 1919 do jesene 1938, sa predstavili najlepšie mužstvá tej doby. Sparta, Slávia, Rapid, Austria, Ferencváros, Újpest či Bologna. Pre všetkých týchto starých a úspešných profesionálov bol I. ČS.Š.K. Bratislava kvalitnou a uznávanou značkou. Nepochybne k tomu prispeli aj slávne a vysoké víťazstvá nad Ferencvárosom, Újpestom, Hungáriou a predovšetkým nad Newcastlom United. Anglický profesionálny majster zo sezóny 1926/1927 totiž dostal v Petržalke debakel 1:8.

Stalo sa tak 26. mája 1929 a od tohto pamätného zápasu teda nedávno uplynulo 90. rokov. Po tri góly strelili vtedy Uher a Čambal, dva dal Bulla. To sú aj jedni z najväčších mien belasého klubu medzivojnového obdobia. K nim treba pripočítať ešte brankára Hollého (kominár zo Stupavy) či Šorala. Nad všetkými ale stál hrajúci tréner a niekdajšia hviezda celého Rakúsko-Uhorského futbalu Štefan Priboj, ktorý si nielen uchoval špičkovú hráčsku formu do štyridsiatky, ale vychoval celú generáciu skvelých hráčov a neskorších trénerov. Táto garda vyhrala dvakrát amatérske majstrovstvá ČSR a niekoľko slovenských majstrovských titulov.

V 30. rokoch prišli na scénu noví hráči ako Daučík, Šťastný, Luknár, Masarovič, Deršák či otec Karola Poláka, Karol Polák st. Tí si zase poradili s ďalším anglickým profesionálnym mužstvom, Leicestrom City F. C., ktorý v roku 1936 porazili 3:1. To už belasý klub zvádzal súboje v celoštátnej najvyššej súťaži, do ktorej mu bolo umožnené vstúpiť v polovici 30. rokov. Pre fanúšikov sa I. ČS.Š.K. Bratislava stal doslova slovenskou reprezentáciou v súťaži plnej českých mužstiev. Žiadny iný slovenský klub v nej totiž nefiguroval.

Éra Tehelného poľa

Za vyššie menovanými prišla generácia okolo Jána Arpáša, Ivana Chodáka a Viktora Tegelhoffa, ktorá už hrala zápasy na novopostavenom Tehelnom poli a v samostatnej slovenskej lige. Formoval ju bývalý hráč belasých a čs. reprezentácie Ferdinand Daučík. V tejto súvislosti je potrebné spomenúť sezónu 1943/1944, ktorá bola v dejinách klubu gólovo najúspešnejšia. Belasý klub, ktorý od roku 1939 vystupoval pod názvom Š.K. Bratislava, sa stal suverénnym majstrom s rekordnými štatistikami. V 22 zápasoch 18-krát vyhral, získal 38 bodov a v súťaži dominoval so sedembodovým náskokom pred Oddielom armádnych pretekárov. Hráči nastrieľali rekordných 121 gólov, čo dávalo priemer 5,5 gólu na jeden zápas. Obrovské debakle si vtedy odnášali aj mužstvá, s ktorými hrali rok predtým belasí futbalisti vyrovnané zápasy.

Po dominancii v rokoch 1939-1944 prišiel následne povojnový útok na česko-slovenský titul aj za pomoci repatriantov z Maďarska Ladislava Kubalu a Júliusa Schuberta. Jeho zavŕšením bol majstrovský hetrik z rokov 1949-1951 dosiahnutý pod vedením trénera Leopolda ,,Jima“ Šťastného. Reimann, Baláži, Laskov, Pažický, Tegelhoff, Venglár, Vičan, Preiss, Pokorný, Šimanský Jajcaj, to boli mená, ktoré na prelome 40. a 50. rokov lákali na Tehelné pole desaťtisíce ľudí.

Rovnaký triumf zopakoval Šťastný so svojou družinou aj v roku 1955 a s hráčmi ako Schrojf, Benedikovič, Bílý, Čirka, Čurgaly, Molnár, Vengloš, Tegelhoff a Pažický. Jim Šťastný, hráč i tréner s belasým srdcom, pôsobiaci v klube od svojich desiatich rokov, podobne ako Štefan Priboj pred ním, vychoval celú generáciu vynikajúcich hráčov a trénerov. Doslova od malička ,,vypiplal“ základ tímu, ktorý v roku 1969 získal najväčšie a najslávnejšie víťazstvo a to triumf v Pohári víťazov pohárov (samozrejme, už pod menom Slovan, ktoré sa začalo používať od roku 1953). Tréner víťazov PVP Michal Vičan bol tiež Šťastného dlhoročným žiakom.

Medzitým si však Slovan musel prejsť tortúrou, ktorú mu prichystal komunistický režim. Najprv rozbitie kádra na prelome rokov 1952/1953, ktoré súviselo so vznikom konkurenčnej Červenej hviezdy Bratislava, a potom uväznenie trénera Šťastného. Koncom 50. rokov zase uväznenie a odsúdenie Viktora Tegelhoffa, Michala Benedikoviča, Jozefa Steinera a Pavla Beňu. Ani to však nezlomilo belasú rodinu a generácia ich nasledovníkov sa pomaly pripravovala na nové výzvy. Prepracovaný systém práce s mládežou, vytvorený kým iným, než Leopoldom ,,Jimom“ Šťastným prinášal svoje výsledky. Na scéne sa začali objavovať Zlochovci, Hrdlička, Mutkovič, Fillo, Vencel, Jokl, Čapkovičovci, Hrivnák, Medviď, Móder, ktorých usmerňovali starší spoluhráči ako Popluhár, Schrojf (obaja strieborný na MS v Čile 1962), Urban, Cvetler či Horváth.

Najväčší úspech histórie

Netrvalo dlho a 21. mája 1969 dosiahol Slovan Bratislava európske futbalové nebo. Nie každému sa totiž podarí zdolať mužstvo F.C. Barcelona a už vôbec nie vo finále európskej pohárovej súťaže. Belasí to dokázali a stále tak zostávajú jediným klubom v strednej Európe, ktorý získal Pohár víťazov pohárov. Dosiahol naň krátko po 50. výročí založenia klubu a lepší darček k narodeninám si ani nemohol priať. Prelom 60. a 70. rokov sa celkovo niesol v znamení dominancie slovenského futbalu v republike, ktorá potom vyvrcholila v zlatom Belehrade 1976 na ME 1976. V tomto období získal Slovan Bratislava tri majstrovské tituly a jeho hráči tvorili kostru reprezentačného tímu. Vencel, Ondruš, Pivarník, Jozef Čapkovič, Gögh, Masný a Švehlík si priviezli z Belehradu európske zlato, a navyše Ondruš, Gögh a Masný k nemu pridali o štyri roky neskôr aj európsky bronz. Všetko pod vedením Jozefa Vengloša.

Slovan bol vtedy skutočne spoločenským fenoménom. Fandila mu väčšina Slovenského národného divadla a mnohí národní i zaslúžilí umelci. Slovenská spevácka elita sa pravidelne objavovala na tribúnach Tehelného poľa a bolo tam vídať aj spisovateľov, hudobných skladateľov či politikov. Kluby priateľov Slovana pôsobili po celom Slovensku a všade, kam hráči tohto klubu prišli, spôsobili eufóriu. Hovorievalo sa, že ,,Slovan všade brata má“. Teda, okrem Trnavy a jej okolia. Klub bol pozývaný na zápasy do celého sveta a niektoré zájazdy boli doslova exotické. Meno Slovan poznali naozaj všade a budilo rešpekt. Na čas tento stav ustal, keď sa klub dostal do problémov, ktoré vyvrcholili pádom do druhej ligy v polovici 80. rokov. Potom ale prišla generácia, ktorá v roku 1992 získala federálny majstrovský titul s rekordným ziskom 51 bodov a ktorá doslova pobláznila celá Slovensko.

Boli to chlapci vychovávaní od malička v belasých farbách, ktorých vhodne doplnili najväčšími talentami, aké po Slovensku vtedy behali. Pod taktovkou Galis-Valovič pôsobili ako výborne zladený orchester, ktorý krok za krokom kráčal k vytúženému cieľu. Vencel, Stúpala, Glonek, Pecko, Chvíla, Kinder, Varga, Juriga, Gostič, Timko, Krištofík a Dubovský, Spoločnými silami dokázali zosadiť z trónu dlhoročného hegemóna česko-slovenského futbalu Spartu Praha, ktorá bola nabitá skúsenými reprezentantmi, ktorá mala 5 – násobne vyšší rozpočet a silnú zákulisnú futbalovú diplomaciu. Slovan sa v zápasoch proti nej či proti niektorým ďalším českým mužstvám stával v podstate slovenskou reprezentáciou, ktorú chodili podporovať ľudia z celého Slovenska. A nielen tí, pretože po zisku federálneho majstrovského titulu sa v hľadisku Tehelného poľa objavil transparent Věrní fandé z Moravy zdraví mistra z Bratislavy. To najlepšie dokazovalo, akým obrovským fenoménom sa v našej spoločnosti stal Slovan Bratislava.

Do druhej storočnice s optimizmom

Tento fenomén pokračoval ďalej aj v nasledujúcich rokoch. Veď Slovan bol v prvých troch ročníkoch samostatnou slovenskej ligy dominantný a nemal konkurenciu. Tittel, Maixner, Tomaschek, Németh, Slovák, Nigro, Demo a ďalší sa pridali ku zlatej generácii 1992. Na nich nadviazala partia okolo Jančulu, Majoroša, Timka, Vargu, Soboňu, Meszároša, Sedláka, či Königa. S menšou či väčšou intenzitou sa fenomén Slovan objavoval aj v 21. storočí, v závislosti od toho, ako sa práve belasému klubu darilo. Nemôžeme zabudnúť ani na generáciu okolo Róberta Vitteka či hráčov a trénerov, ktorí vybojovali postup do základnej skupiny Európskej ligy. 

Autor: Tomáš Černák

Foto: Michal Smrčok/Šport24.sk