3 dni do štartu: Nevšedný príbeh Gurama Kašiu

O tri dni sa začína jarná časť.

Do prvého jarného zápasu so Senicou zostávajú tri dni. V našom odpočítavaní do začiatku jarnej časti pokračujeme profilovým rozhovorom s Guramom Kašiom, ktorý sme vám ponúkli aj vo vianočnom vydaní magazínu ŠK Slovan. Prečítajte si netradičný životný a futbalový príbeh gruzínskeho obrancu, ktorý od minulého leta nosí belasý dres.

Vyrastal si v gruzínskom hlavnom meste Tbilisi, kde je najslávnejším klubom mieste Dinamo. Kedy a ako si sa prvýkrát dostal k futbalu?

Mám o tri roky staršieho brata a dedka, ktorý bol veľkým fanúšikom Dinama Tbilisi. Otec aktívne hrával rugby. Keď mal brat 9 rokov, prosil otca, aby ho vzal na futbalový tréning. V mojej detskej mysli mi zrazu nesedelo, prečo brat tak často chodí preč z domu. Prišiel plač a túžba robiť to isté, čo on, bez ohľadu na to, čo to je. Otec si nebol istý, či už ako šesťročný môžem začať s futbalom, no našiel tréningovú skupinu, kde sme hrávali len v rifliach a školskom tričku. Rýchlo som sa do tohto športu zamiloval. Bol to práve môj starší brat, ktorý priniesol futbal do rodiny, a bol mojou inšpiráciou. Budem mu za to vždy vďačný.

Kedy to začalo byť s futbalom vážnejšie?

V akadémii Dinama Tbilisi, kde som úspešne prešiel výberom spomedzi pár stoviek mladíkov z celého Gruzínska. Pozvali ma na týždňový test, následne mi ponúkli prvú zmluvu v kariére. Hrával som v kategórii U16, potom som priamo ako 16-ročný prešiel do rezervného tímu, čo bol obrovský skok. Môj brat v tom čase bol tiež v rezervnom tíme a opäť mi veľmi pomáhal. Ako 19-ročný som debutoval v prvom tíme, kde som si postupne našiel miesto.

Stál si pred voľbou vzdelanie verzus futbal, alebo bolo od začiatku jasné, že futbal vyhrá?

Nebol som dobrý v škole. Gruzínsky vzdelávací systém v tom čase kopíroval princípy zo sovietskeho zriadenia, neznášal som chodiť do školy. Aj preto s manželkou veľa investujeme do výchovy našej dcéry, aby mala k dispozícii lepšie vzdelanie. U mňa to ani nebola voľba, musel som si vybrať šport, pretože som nemal dobré známky. Úprimne, spätne sa aj trochu hanbím a ľutujem, že som nevenoval vzdelaniu viac. Na také veci však človek niekedy príde časom. Dobieham to teraz, keďže som pred pár rokmi začal študovať športový manažment a snažím sa vzdelávať, aby som otvorené možnosti po skončení kariéry.

Hrával si od začiatku v strede obrany?

V reprezentácii ma veľakrát stavali na pravý kraj obrany, a niekedy aj na post defenzívneho štítu. Mojou pozíciou je však stredný obranca. Môžem tam čítať hru, cítiť zápas, organizovať tím. S mojou rýchlosťou by som popravde asi nebol dobrý na žiadnej inej pozícii (úsmev). Tam sú moje kvality. Ako dieťa som samozrejme miloval hrať v útoku, môj starý otec mi za jeden gól dával odmenu 25 centov, čo ma nesmierne motivovalo, aby som si tak ušetril napríklad na nové kopačky. Kedysi som ešte hrával aj libero, čiže niekde medzi brankárom a obrannou formáciou. Hovorili, že preto, lebo som bol v tíme síce najchytrejší, ale zároveň najpomalší (úsmev).

Spomínaš si ešte na začiatky v prvom tíme Dinamo Tbilisi? V sezóne 2007/08 si prispel aj k zisku titulu pre materský klub.

V priebehu dvoch rokov sa mi podarilo etablovať do základnej zostavy, a rýchlo mi pripadla aj kapitánska páska. Zábavné je, že som bol kapitánom môjmu staršiemu bratovi, ktorý v tom čase tiež hral za Dinamo. Mal som šťastie na trénerov, tréner z druhého tímu prešiel do A-tímu, a mal ma veľmi rád. Dal mi šancu prejaviť sa na ihrisku. Bol som hladný uspieť a všetok čas som venoval futbalu. Vtedy som pochopil, že môžem urobiť dobrú kariéru. Ako 22-ročný som debutoval v reprezentácii, čo mi otvorilo dvere do Európy. V Diname je to ako v Slovane na Slovensku. Hráte za najväčší klub, ste pod tlakom médií a verejnosti, ak aj vyhráte 3:0, tak si nájdete veľa výčitiek, čo bolo zlé.

Aké bolo byť kapitánom a viesť ďalších hráčov, vrátane staršieho brata?

Zábavné. Hrali sme na rovnakej pozícii, obaja sme strední obrancovia. Občas som teda naňho kričal, keď hral vedľa mňa (smiech). Sme odlišné typy. Kým zo mňa vyžaruje túžba viesť ostatných, brat je tichší. Veľa sme sa hádali, samozrejme, v rámci miery a súrodeneckého vzťahu. Odmalička sme hrávali futbal na ulici a vždy sme boli proti sebe, nikdy nie v rovnakom tíme. Obaja sme víťazi a neznášali sme prehry. Rodinné problémy teda u nás predstavovali naše hádky o to, kto vyhral, a kto prehral. Teraz to beriem ako zábavu a pekné spomienky. Mama s babkou sa ešte v mládežníckych kategóriách chodili pozerať na zápasy, čo ma dostávalo pod tlak. V detskom veku nebolo ľahké sa s ním vyrovnať, veľmi som túžil neurobiť chybu a nesklamať ich. Ale aj to formovalo moju terajšiu osobnosť. V každom prípade, vzťah s bratom si veľmi cením. On bol prvý, kto mi ukázal túto cestu, a vďaka nemu robím to, čo milujem, a užívam si každý jeden deň. Viac si to uvedomujem až teraz, aké je to úžasné byť futbalista.

Je v Gruzínsku futbal šport číslo jeden?

Áno, i keď sme výsledkovo úspešnejší možno v rugby a basketbale. Taktiež sme dosiahli úspechy v džude či zápasení.

V roku 2010 si zamieril do holandského Vitesse Arnhem. Môžeš nám priblížiť podrobnosti odchodu do Holandska?

V Diname mi vypršal kontrakt, ponúkli mi nový kontrakt, no odmietol som. Chcel som odísť do zahraničia. Vyhlásili ma za najlepšieho obrancu či hráča liga, toto bolo moje maximum. Keď máte 22-23 rokov, musíte urobiť krok mimo komfortnej zóny. Pre mňa to bol práve odchod do Holandska. Čakala ma tam výzva a zároveň obrovská príležitosť. Vo Vitesse som podpísal 10-mesačnú zmluvu, ktorá by sa dala nazvať skôr skúškou. Vlastníkom Vitesse bol Gruzínec, ktorý mi dal šancu. Nakoniec som tam strávil krásnych 9 rokov.

Ako rýchlo prebiehala adaptácia v úplne inej krajine a v novom klube?

Prakticky po príchode som začal pravidelne hrávať, najprv na pravom kraji obrany. Rok po príchode, v sezóne 2011/12, som sa stal kapitánom. Aj keď som nevedel dobre po anglicky, zrejme zavážila moja mentalita a schopnosť viesť mužstvo. Stal som sa dôležitým hráčom, fanúšikovia si ma obľúbili. Keď kričali moje meno, dodávali mi extra motiváciu a ešte väčšiu túžbu nechať na ihrisku všetko a „dodať“ im najlepší možný výkon. Ako tím sme sa zlepšovali, viackrát sme v lige skončili na pohárových priečkach. Je veľmi ťažké dostať sa z Gruzínska do prestížnej európskej ligy. Mne sa to podarilo, a som na to patrične hrdý a vďačný všetkým, ktorí mi pomohli.

Nie je úplne bežné, že si fanúšikovia tak rýchlo zamilujú hráča z inej krajiny, a že ten dokonca už po roku dostane na rukáv kapitánsku pásku. Je jasné, že odpoveď bude ťažká, no predsa – čo bolo dôvodom, pre ktorý si mal vo Vitesse takú silnú pozíciu?

Myslím si, že fanúšikovia dokážu pochopiť zanietenie hráča. Zostal som lojálny voči klubu, mal som ponuky z porovnateľných európskych líg, no neodišiel som. V každom zápase som vydal zo seba to najlepšie, niekedy to vyzeralo výborne, inokedy horšie, no vždy som išiel naplno. Aj samého seba som sa pýtal, ako sa mi to podarilo. Nenašiel som jasnú odpoveď. Jednoducho som si užíval tú lásku od fanúšikov, ktorú mi vyjadrovali, keď ma stretli na ulici, a taktiež na štadióne. Vo Vitesse som dával oveľa viac gólov než kdekoľvek a kedykoľvek inde, zrejme mi pomohla práve energia od ľudí.

Spomenul si nie úplne dobrú znalosť angličtiny po príchode do Holandska. Nepredstavovalo to pre teba ako kapitána problém napríklad pri mediálnych povinnostiach?

Po príchode by sa moja angličtina dala ohodnotiť na dva body z desiatich. Mediálne povinnosti som zvládal, kapitánmi museli po zápasoch chodiť na živé televízne rozhovory. V priebehu troch mesiacov intenzívneho vzdelávacieho procesu, ktorý zaberal 4-5 hodín denne, som sa naučil dobre po anglicky. Cítil som zodpovednosť naučiť sa jazyk a vedieť komunikovať. Viem aj po holandsky, zvládam základnú konverzáciu.

V sezóne 2016/17 si zdvihol nad hlavu Holandský pohár. Čo výnimočné zostalo v pamäti z tohto úspechu?

Vitesse má takmer 130-ročnú históriu, no nikdy nezískalo žiaden titul, a do roku 2017 ani žiadnu trofej. Pritom je to veľký klub. Počas cesty do finále sme vo štvrťfinále zdolali Feyenoord 2:0, prispel som k tomu gólom. Ak vyradíte takého súpera, začnete si viac veriť. Noc pred finále s AZ Alkmaar som vôbec nemohol zaspať. Bol som nervózny, tlak od fanúšikov bol obrovský. Len si predstavte, že za 125 rokov ste nemali žiadnu trofej, a teraz je jedna na dosah. Vo finále som hral dobre a vyhrali sme 2:0, no vôbec som si ten zápas neužil, kvôli tomu tlaku. Po záverečnom hvizde to nebola ani oslava, ako skôr úľava, že sme to po siedmich rokoch tvrdej práce konečne dali. Vedel som, že moja misia sa ziskom pohára naplnila. Už bolo ťažšie nájsť v sebe toľko motivácie. Zostal som ešte rok, v ďalšej sezóne sme vybojovali účasť v kvalifikácii Európskej ligy, a potom som odišiel do USA.

Nakoľko bolo ťažké sa v roku 2018 rozlúčiť s Vitesse, kde si celkom odohral neuveriteľných 293 zápasov s bilanciou 24 strelených gólov?

Fanúšikovia i klub to plne chápali a ďakovali mi za spoločne strávené roky. Pripravili mi peknú rozlúčku. Prišli samozrejme aj slzy, poplakal som si. Aj spätne to však bol správny čas pre zmenu. Neviete si predstaviť, aké je byť 9 rokov v jednom klube, a vždy byť hráčom číslo jeden. Keď ma ľudia stretli vonku, tak sa pýtali, prečo sme nejaký zápas prehrali, prečo sa nedarí a podobne. Akoby mal kapitán vždy poznať všetky odpovede (úsmev). Deväť rokov som bol lojálny, a odmietal som ponuky možno aj z lepších líg. Nevedel som si predstaviť prestúpiť do iného holandského klubu, to by brali ako zradu. V tej dobe som si len užíval futbal a nerozmýšľal som nad tým, že by som odišiel napríklad kvôli peniazom. Mojím snom bola Premier League, ale odtiaľ ponuka neprišla (úsmev). Vo Vitesse ma začali označovať za legendu a som nesmierne vďačný za toto krásne obdobie.

Aký bol život v Holandsku?

Vyhovoval mi, mám radšej menšie, tichšie mestá. V Arnheme sa mi žilo dobre, mohol som sa koncentrovať na futbal. Vo voľnom čase som sa tam stále rád vraciam, vždy zavítam na kávu do mojej obľúbenej kaviarne, aby som tam pozdravil známych. Z Holandska mi zostalo veľa väzieb a kamarátstiev, a najmä starší fanúšikovia si ma stále pamätajú a spoznávajú. Je príjemné sa tam z času na čas vrátiť.

Je možné, že by si sa do Holandska vrátil po skončení aktívnej kariéry?

Posledný kontrakt s Vitesse znel na 5 rokov plus práca v klube po kariére. Myslím si, že kontrakt je stále v platnosti (úsmev). Mám predstavu, že by som sa po skončení kariéry opäť pripojil k Vitesse, chcel by som mu pomôcť mimo ihriska. Možno ako skaut, tréner, alebo v klubovej organizácii. Bolo by to krásne, ak by to vyšlo.

Holandská liga je známa svojím ofenzívnym poňatím, nakoľko náročná je pre obrancu?

Musíte byť dobrý na lopte. V Holandsku trvá výstavba akcie aj 20 prihrávok od brankára cez obrancov až do dopredu. Postupne som začal chápať systém a štýl. Treba tam hrať jednoducho. Avšak hrať jednoducho je práve najťažšie. Snažil som sa hrať šikovne a využívať svoje silné stránky.

V roku 2018 si zamieril do San Jose Earthquakes v zámorskej MLS. Prečo práve zámorská súťaž?

V 90-tych rokoch chceli všetci Gruzínci raz žiť v USA. Americký sen (úsmev). Chcel som objaviť iný svet a kultúru. Prekvapujúco, úroveň futbalu bola čo sa týka rýchlosti a tempa vyššia než v Holandsku. Futbalová kultúra je odlišná, futbal je v rebríčku popularity až za NFL, NBA, MLB i NHL. Je však na vzostupe, MLS robí výborný marketing. V USA majú 24 hodín denne v televízii šport, ten je tam číslo jeden namiesto politiky. Toto sa mi veľmi páčilo, pretože u nás v Gruzínsku je v správach na prvom, druhom i treťom mieste politika, čo neznášam. Šport by mal byť správou číslo jeden, pri ňom skutočne žijeme a zabávame sa. V USA som zažil plné štadióny, žije tam veľa ľudí z Latinskej Ameriky, ktorí milujú futbal. Budú organizovať MS 2026, čo popularizácii len pomôže.

Aký bol život v slnečnom San Jose?

Žil som v Kalifornii, takže som si žil svoj sen (smiech). Užíval som si krásne slnečné počasie. Život bol o niečo drahší, no pre mňa i rodinu skvelý. Škoda, že posledný rok som tam strávil počas pandémie, keď sa nedalo nikam ísť. Precestoval som veľa štátov, bol som v Bielom doma, na Piatej Avenue, Manhattane. Jedol som steaky v Dallase. Prežil som tam veľa krásnych chvíľ a som šťastný, že to prišlo vďaka futbalu.

Bol program zápasov podobný ako napríklad v NHL, keď tímy absolvujú dlhšie tripy na západné či východné pobrežie, a odohrajú tam viac zápasov krátko po sebe?

Áno, pri cestách na východné pobrežie sme odohrali dva-tri zápasy po sebe, potom sme cestovali povedzme na 10 dní do Kanady. Lety boli dlhé, najnáročnejšie to však boli pri reprezentačných zrazoch. V nedeľu som letel do Gruzínska, a v stredu bol zápas. Doma bolo o 12 hodín viac, čiže výkop zápasu bol pre mňa akoby o 4:00 ráno. Začal som využívať aplikácie, ktoré vám povedia, kedy si dať kávu, kedy si len zdriemnuť a pospať, no nemalo to dobrý vplyv na moje telo. V každom prípade, 2,5 roka v USA nijako neľutujem, naopak, boli to výborné zážitky a skúsenosti.

Hráči pôsobiaci v MLS sa niekedy ospravedlňujú z reprezentačných zrazov práve z dôvodu vyššie spomenutého náročného cestovania a časových posunov...

Toto nebol nikdy môj prípad. Keď ma tréner Weiss nominoval, nikdy som nepovedal nie. Reprezentácia bola vždy priorita a je jedno, ako dlho by som musel letieť, a koľko časových pásiem by som musel prekonať.

V reprezentácii si blízko k stovke štartov...

Mám ich 92, takže ešte chýba 8, aby som sa v Gruzínsku stal oficiálne legendou (úsmev). Jaba už v tomto klube je, prekonal stovku štartov. Som zdravý, ale stále mi chýba 8 štartov, na čo v reprezentácii potrebujete aspoň rok. Verím, že to dokážem. Aj rodina by na mňa bola hrdá.

S Jabom Kankavaom tvoríte duo v Slovane i v reprezentácii, ste si blízki aj mimo ihriska. Osobnostne ste však obaja trochu odlišní.

S Jabom sme dobrí priatelia, no paradoxne, na klubovej úrovni sme v Slovane prvýkrát spoluhráčmi. Máme podobnú mentalitu, čo je dôvod, že sme v reprezentácii prežili generačné výmeny. Hrám za reprezentáciu nepretržite 12 rokov, Jaba dokonca 15 rokov. Obaja chceme to najlepšie pre tím, nie pre seba. Jaba si viac stráži súkromie a občas je radšej tichší, kým ja sa snažím byť vo všetkom iniciatívy a v rámci miery zábavný. Možno aj preto nám to tak dobre funguje, keďže nie sme úplne rovnakí.

Ako fungujete v reprezentácii, kde je Jaba kapitánom, a ty jeho zástupcom?

Skôr by som to tak povedal tak, že sme obaja kapitáni. Jaba je číslo jeden, je starší, čo plne rešpektujem. Pokiaľ sme v reprezentácii prehrali, čo sa dialo nie zriedkavo, musel som ísť vždy pred kamery (úsmev). Nemám s tým však problém. Spoločne celé roky vedieme reprezentáciu a nikdy sme nepotrebovali riešiť, kto je prvý, a kto druhý kapitán.

V gruzínskej reprezentácii ste sa spoznal s trénerom Vladimírom Weissom st., pod ktorého vedením ste boli blízko k historickému úspechu v podobe postupu na majstrovstvá Európy. Chýbalo len zvládnuť finále baráže so Severným Macedónskom...

Vladimír Weiss st. ma ako prvý postavil na môj post, dovtedy som alternoval, kde bolo treba. Je skutočne úžasnou osobnosťou na ihrisku i mimo neho, sme si blízki aj ľudsky. Pod jeho vedením sme ťahali dlhú šnúru bez prehry, vyhrali sme skupinu v Lige národov, fanúšikovia sa vrátili k futbalu po tom, ako na reprezentáciu zanevreli. V súboji so Severným Macedónskom nám chýbali dvaja dôležití hráči a skúsenosti z takýchto zápasov. Pre mňa je to čierny bod v kariére. Doteraz ma hnevá, že v tom čase boli na politických demonštráciách v Tbilisi v uliciach tisíce ľudí, no vláda nám neumožnila mať nikoho na štadióne, a táto podpora nám chýbala. Ale už je to za nami, radšej sa pozerajme do budúcna.

Čo predchádzalo júnovému príchodu do Slovana?

S trénerom Weissom sme si často písali. V marci 2021 sme doma prehrali so Španielskom 1:2 gólom z poslednej minúty. Tréner mi napísal a pochválil za výkon. Odpísal som mu, že ak by chcel staršieho obrancu, nech dá vedieť. V tom čase som hral v gruzínskej lige. Po pár mesiacoch sa Weiss stal trénerom Slovana a skutočne sa mi ozval s ponukou. Ako voľný hráč som neváhal. V priebehu dvoch týždňov sme našli dohodu s klubom a s Jabom sme prišli prakticky v rovnakom čase.

So svojimi skúsenosťami si zrejme nemal problém zvládnuť adaptáciu v novom klube i meste...

Hneď som sa cítil veľmi dobre, či už medzi chalanmi v tíme alebo v klube. V mojom veku nie je adaptácia ťažká. Viem, čo a kedy povedať, ako sa správať. A uvedomujem si, že najviac aj tak musím dokázať na ihrisku. Od prvého dňa som sa snažil ukázať, že mám na Slovan, a bol som sám sebou. Vyhovuje mi v život v Bratislave, ktorá je oproti Tbilisi malá, a to myslím len v tom najlepšom slova zmysle. Viem sa rýchlo presunúť kamkoľvek potrebujem, je tu pokoj, milí ľudia. Bratislava je výborné miesto na život.

Po príchode si chválil atmosféru na Tehelnom poli, v závere roka ste žiaľ museli hrať pred prázdnym hľadiskom. Tešíš sa v novom roku na fanúšikov, ktorí, pevne veríme, budú môcť opäť chodiť na futbal?

Doma som sa cítil lepšie než vonku, samozrejme, na zápasoch, na ktoré mohli prísť fanúšikovia. Páčilo sa mi, keď klub na európske zápasy pozval deti zo škôl a futbalových klubov. Navždy si budem pamätať svoj prvý zápas, na ktorý ma otec vzal. Aj moja dcérka sa vždy pýta, kedy zase bude môcť ísť na náš zápas. Verím, že sme takto deti priviedli k športu a futbalu. Celkovo sa teším na rok 2022 a verím, že sa opäť s vami všetkými stretneme na štadióne.

Spomínal si, že študuješ. Akému odboru, resp. akej oblasti sa na diaľku venuješ?

Športovému manažmentu na inštitúte Johana Cruyffa. Tri roky som tam študoval futbalový manažment so základmi biznisu vo futbale. Už mám doma prvý diplom, ktorý som síce získal ako 28-ročný, no lepšie neskôr než nikdy. Po kariére sa vidím v športe a chcem poznať biznis-model fungovania futbalových klubov. Ako hráč máte po tréningoch dosť času, ktorý môžete produktívne využiť. Chcem ho využiť naplno, aby som mal po kariére otvorené možnosti. Uvidíme, kam ma život zaveje. Veľa vecí sa deje aj doma v Gruzínsku, kam by som mohol preniesť niečo zo svojich skúseností. Rád by som pomohol svojej krajine.

Je ťažké myslieť aj na to, čo bude po kariére?

Máme skvelý život, robíme, čo milujeme, je zdravé a dobré venovať sa športu. Ako futbalista však čelíte veľkému tlaku, ste na očiach, ak urobíte čokoľvek zlé, všade sa to rieši. Stále je to však skvelé. Nemôžete však hrať do päťdesiatky. V určitom veku sa to skončí, a musíte si nájsť niečo, čím opäť začnete žiť. Jedna kniha sa zavrie, druhá otvorí. Trošku sa toho obávam, ale postupne sa v mysli pripravujem na to, čo bude po kariére.

Venuje sa starší brat naďalej futbalu?

Nie, brat už skončil, hrá len v amatérskej lige. Nemôže však žiť bez futbalu a skúša stále nejaké nové veci. Stal sa z neho veľký fanúšik Slovana, sleduje všetky naše zápasy. Možno v budúcnosti rozbehneme niečo spoločné.

Máš v Bratislave svoje obľúbené miesto?

Telocvičňu na štadióne (úsmev). Tam ma nájdete asi najčastejšie. Keď sme hrali v Poprade a videl som Tatry, tak som manželke sľúbil, že tam v zime pôjdeme. Nelyžujem, no mám rád zimné dovolenky v kopcoch. V Bratislave mám svoje obľúbené miesto na dobrú kávu, kam idem každé ráno na raňajky. Na Slovensku som si obľúbil vaše národné jedlo bryndzové halušky, aspoň raz do týždňa ideme s Jabom na halušky. Inak nie som človek, ktorý chodí veľa von, nie je so mnou taká zábava. Doma sledujem televízne šou alebo futbalové zápasy, prípadne filmy a seriály. Mojou vášňou je basketbal, som veľkým fanúšikom Golden State Warriors, párkrát som bol na ich zápasoch. V telocvični máme basketbalové koše, každý deň tam 20 minút hádžem loptu do koša.

Žiješ v Bratislave aj s rodinou?

Mám manželku a dcérku. Do septembra boli so mnou v Bratislave, potom sa dcérke začala škola v Gruzínsku. Už vymenila 5 rôznych škôl, už sme ju nechceli stále presúvať. Našli sme jej veľmi dobrú školu v Gruzínsku. Dcérka je úžasná. Práve poslala učiteľke žiadosť o zamestnanie, a to má 8 rokov! Učiteľka volala, že kto z nás poslal ten mail, a neverila, že s tým prišla sama dcérka. Napísala jej, že chce pracovať v IT (úsmev). Sú to tie najkrajšie chvíle a zážitky, milujem svoju rodinu.