Ani keby sa bolo doteraz pátralo, prečo bol ten rok v lige taký neúspešný, neprišli by sme na to. Niekedy sa to v športe stáva, ako hovoria hráči: to tam nepadá. Tentoraz nepadalo, hoci sa v klube nejaké vážnejšie zmeny neudiali. Že sa súťaž vtedy rozšírila na 14 účastníkov, to nemohlo nikoho výraznejšie ovplyvniť. Ani to, že sa mali v hre uplatňovať po MS vo Švédsku nové poznatky. Z kádra prakticky odišiel iba M. Vičan, no toho výborne zastupoval J. Popluhár. Zo Slavie Praha prišiel káder posilniť Slovák J. Andrejkovič a tiež stále hrával. Z ČH sa vrátil reprezentant P. Molnár a ten mohol byť iba posilou.

Kde teda sedela žaba na prameni? Môžeme sa pokúsiť zvaliť vinu na trénerov? Sotva budeme mať pravdu, hoci sa striedali ako na kolotoči. J. Baláži, len nedávno zvyknutý na veľké hráčske úspechy, nebol spokojný s ôsmym jesenným miestom a prenechal svoju trénerskú stoličku Maďarovi J. Emberovi, ale ani ten nedokázal viac, hoci mu pomáhal aj znalec prostredia Š. Jačiansky a nakoniec viedol mužstvo sám. Raritou pri týchto striedaniach bolo, že začiatkom roku, pre nejaké nedostatky pri prestupe J. Embera z Maďarska, zastavili orgány činnosť jemu a na prekvapenie aj celému výboru Slovana. Keď mu neskôr činnosť uvoľnili, tak ochorel. Omilostili aj výbor, no štyria z neho mali zákaz činnosti na dva roky a predseda FO F. Pastucha v treste ostal. Také porušenie pravidiel z toho vtedy na zväze vytĺkli. Slovan musel voliť nového predsedu a tým sa stal V. Malovič.

Bol teda zlý káder? To azda tiež nie, hoci bol dosť úzky a v celom ročníku okrem dvoch brankárov hralo vlastne iba štrnásť hráčov. Vtedy to však nebolo také neobyčajné. A predsa obsadil Slovan iba ôsme miesto, keď sa dvakrát skĺzol, po prehre s Dynamom Praha a remíze s Duklou Praha, až na desiate miesto. Ba raz bol, keď prehral so Spartakom Sokolovo 0:1, až jedenásty. Akoby sa nič nebolo dalo robiť, iba sa zmieriť s ôsmym miestom a najhorším umiestením v lige po 23 rokoch. Ten káder si nedáme zarámovať, ale aj tak ho spomenieme: Schrojf, Tibenský – A. Urban, Popluhár, Jankovič, Čirka,Vengloš, Kováč, J. Král, Kánássy, A. Moravčík, Bíly, Obert, Andrejkovič, E. Pažický, Balážik, Fillo, P. Molnár, Matúšek, Halás, Pukalovič, Kivoň, Faber. Strelci sa v bilancii, keď bolo viac prehier ako výhier, 8:10 a skóre iba tesne aktívne 38:36, tiež nevyznamenali. Moravčík dal 9 gólov, Bíly 7, Balážik 6, Obert 5. Pažický a Molnár však prekvapujúco iba po dvoch. Ešteže pomohol Popluhár z obrany, keď skóroval päťkrát. Celý Slovan mal vlastne v tomto ročníku akoby nejakú chorobu, B-mužstvo zostúpilo do oblastnej súťaže a tým z nej vyradilo nižšie aj C-mužstvo, lebo dva oddiely v jednej súťaži hrať nemohli. Bola to teda trojnásobná škoda. ČH Bratislava získala však titul s nevídaným náskokom 9 bodov pred Duklou Praha a Dynamom Praha. Slovan preskočili zo Slovenska aj štvrtý Tatran Prešov a siedmy Spartak Trnava, to už bolo na červenanie, hoci Jednota Košice bola až jedenásta a Žilina aj vypadla. Viete s akým skóre? Iba o trošku horším než Slovan – 36:35.

Ostaňme však pri majstrovi, ktorý mal vo svojich radoch viacerých belasých hráčov: Hložeka, Gajdoša, Cimru, Kačániho, Buberníka, Dolinského, Ujváryho, P. Molnára. Pri troche zveličovania to bol teda aj slovanistický titul. Pohárové súťaže sa ešte nehrali ani zďaleka v plnom rozsahu. Slovan sa opäť zapojil iba do Pohára SNP, ktorý predtým, roku 1954 (od začiatku) a 1955 vyhral. Teraz hral v 1. kole so Slovanom C a zapísal si výhru 2:0, v druhom kole prekonal Iskru Partizánske 4:0, v štvrťfinále konkurenta z ČH 1:0, v semifinále Slovan Bratislava B, ktorý sa až sem prebojoval 8:1 a vo finále sa stretol opäť s Tatranom Prešov, tak ako roku 1956. Vyrovnaný zápas sa musel opäť predlžovať a belasí získali pre tento neúrodný rok víťazstvo útechy 2:1.

V medzinárodných pohároch naše mužstvo nehralo.Reprezentanti zohrali v tomto roku (1959) šesť zápasov. Z nich patrili štyri do súťaže o Pohár národov. Naše mužstvo trikrát vyhralo a raz remizovalo. Postúpilo tak do ďalších bojov. Jeden zo zápasov sa hral aj na Tehelnom poli, 10. mája proti Slobodnému Írsku, taký prívlastok vtedy patril tomuto súperovi. ČSR zvíťazila po exhibičnom výkone 4:0, keď dal jeden z gólov aj brankár Stacho, ďalšie tri pridali spoluhráči z ČH Bratislava, Buberník, Pavlovič a Dolinský, hoci L. Pavlovič bol už vtedy v Prešove. Za zmienku stojí, že na štadióne bolo 60 000 divákov. Aj to bolo prekvapujúce, že zo Slovana, ktorý mal síce za sebou zlý ročník, reprezentoval iba Popluhár, kým z majstrovského mužstva ČH Bratislava nominoval tréner R. Vytlačil šiestich hráčov. Víťazstvo tešilo aj preto, že naša jedenástka prehrala predtým pred mesiacom v Dubline 0:2 (za účasti Popluhára a P. Molnára, ktorý dal aj jeden z gólov) a vrátila teda prehru so stopercentným navŕšením. Ďalšie dva zápasy Pohára národov sa hrali s Dánskom. Prvý v Kodani sa skončil výsledkom 2:2 a druhý v Brne opäť našou vysokou výhrou 5:1. V prvom súboji hral iba Popluhár, v druhom sa pripojili aj Schrojf a Moravčík s Molnárom. Aj ďalší zápas s Talianskom v Prahe bol majstrovský – v Medzinárodnom pohári. Hralo sa v Prahe a ČSR zvíťazila 2:1 za účasti Popluhára a Molnára. Máme bojovné mužstvo a výborný reprezentačný kolektív, konštatovali novinové komentáre. Tešilo, že jeho kostrou boli bratislavskí hráči ČH. Iba jeden súboj bol priateľský. V Moskve sme prehrali so ZSSR 1:3 pred 90 000 divákmi za účasti Popluhára a Molnára, ktorý dal opäť aj jediný gól. Reprezentačný rok 1959 bol teda oveľa úspešnejší než slovanistický.