Skončil sa ročník 1973/1974 a opäť bolo na stole veľa otázok. Čo sa zase mohlo stať, že belasé mužstvo, prakticky bez zmeny začalo hrať o sto percent lepšie? Bolo inakšie zoskupenie hviezd? Či hráči dozreli? Oproti minulým ročníkom totiž mužstvo podávalo diametrálne odlišné výkony a tribúny boli lačné po úspechu.

Veľa bolo všelijakých otázok po zázračnej premene mužstva, no na záver sa väčšina zhodla: trénera J. Hucka po zlom roku vymenil bývalý hráč Jozef Vengloš. Podkutý sa vrátil „zo stáže“ v Austrálii, skúsenosti odskúšal v praxi s mužstvom VSS Košice, a teraz prišiel nadobudnuté poznatky odovzdať vo svojom Slovane. Po piatich rokoch sa mu splnila jedna z túžob, aby sa stal niekedy aj úspešným trénerom. Stal sa majstrom Česko-Slovenska, tak ako pred ním Michal Vičan. Mal výborné výsledky už v Košiciach a teraz všetko ešte znásobil. Prebral od J. Hucka už pomerne skúsený káder, no vdýchol mu víťazného ducha. Z ostrieľaných hráčov môžeme spomenúť A. Vencela, M. Sedílka, Jána Pivarníka, bratov Zlochovcov, Jozefa a Jána Čapkovičovcov, P. Mutkoviča, K. Gögha, K. Jokla, L. Módera, J. Medviďa, B. Bizoňa. Všetci sa dostávali do najlepšieho futbalového veku. Popri nich čakali na príležitosť mladší a talentovaní chlapci, ktorí sa chceli tiež vyšplhaťvyššie po rebríku slávy: A. Ondruš, M. Masný, I. Pekárik, J. Novotný, J. Haraslín, M. Elefant, M. Veselý. Všetci spoločne sa ochotne podrobili náročnejšiemu aj tvrdšiemu tréningu a to sa ukázalo aj vo výsledkoch.

Vengloš už v tých rokoch patril medzi najvzdelanejších trénerov SR, uplatňoval najčerstvejšie vedecké poznatky a chcel nimi preniknúť aj do myslenia hráčov, pretože vyznával zásadu, že veľa z futbalu sa musí odohrávať v hlavách. Darilo sa mu a čoskoro sformoval dobrú základnú jedenástku: Vencel – Pivarník, Ondruš, Jozef Čapkovič, K. Gögh – J. Medviď, Pekárik, Jokl, (J. Novotný) – M. Masný, Švehlík, Ján Čapkovič. Hrala potom dlho spolu, najmä obrana, až po ME 1976 v Juhoslávii, keď sa tam dostala aj s útočníkmi Masným a Švehlíkom na vrchol svojej výkonnosti.Tréneri mali už na začiatku roka svoju konferenciu a preberali na nej najmä príčiny, prečo sa reprezentácia neprebojovala na MS 1974. Konštatovali, že futbalisti v ČSSR majú iba statickú techniku, slabý pohyb a stále niet ustáleného účinného systému hry. Doma ešte mužstvá ako tak útočia, no vonku iba bránia, ale aj v týchto činnostiach zaostávajú za zahraničím. Konštatovalo sa, že nemáme napriek dlhšej vláde Trnavy silné oddiely ani osobnosti európskej úrovne.

Naši hráči sú v porovnaní so súpermi mäkkí, a keď pritvrdia, zase zbytočne faulujú. Boli medzi nimi v reprezentácii aj hráči Slovana: Vencel, Pivarník, Ondruš, Pekárik, Ján Čapkovič, Švehlík, M. Masný, K. Gögh, J. Medviď i Jozef Čapkovič, všetko sa teda týkalo aj ich Slovana. J. Vengloš o tom dobre vedel, veď bol ako asistent pri mužstve do 23 rokov, najnovšie už s V. Ježekom pri A-mužstve ČSSR a dobre poznal aj ligovú súťaž. Dal si teda za úlohu zmodernizovať prípravu a nové poznatky uplatňovať aj v zápasoch. Môžeme konštatovať, že sa to podarilo, že to boli Venglošove roky v belasom, keď mužstvo hneď získalo titul, potom ho obhájilo a v roku 1976, keď bola ČSSR majstrom Európy, skončil Slovan v lige druhý len preto, že obetoval veľa síl pre slávu vlasti a Baník Ostrava ho o dva body predstihol. Vengloš od samého začiatku zhodnotil situáciu a povedal, že Slovan s takým kádrom a s toľkými reprezentantmi by mohol niekoľko rokov udávať vo vtedajšej republike futbalový tón. Aj to sa mu podarilo.

Nebolo to ľahké najmä v prvom roku. Hráči si museli zvykať na nové spôsoby a po zlom minulom roku získavať pohodu a sebadôveru, kým prišlo na preberanie pohára. Nebola to teda autostráda. Mužstvo sa dostalo na prvú priečku tabuľky až v šiestom kole, keď vyhralo doma nad Slaviou Praha a vonku nad ZVL Žilina 1:0. Potom sa muselo až sedem kôl pozerať na čelo z druhého a tretieho miesta a až v závere jesene, po sérii piatich neprehraných zápasoch, sa dostalo na výslnie. Doma vyhralo nad Duklou Praha 3:0, Spartou Praha 2:0 a rovnako so Spartakom Trnava. K tomu sa pripojili dve remízy zvonku, s Bohemiansom 1:1 a s AC Nitra rovnako 1:1. Na to sa už dalo pozerať, najmä Ján Čapkovič sa ukazoval ako spoľahlivý strelec. Na jar sa kvalita hry ešte zvýšila a Slovan bol osem kôl na prvom mieste. Dôležité bolo, že aj posledných šesť, v ktorých prehral iba raz, v Trnave 2:3, ale to už bolo rozhodnuté, lebo bodov bolo dosť. S Teplicami hral Slovan doma 2:0, S Bohemiansom 2:1 a s Nitrou 4:2. Vonku k tomu pridal body za dve remízy z Prahy s Duklou 2:2 a so Spartou 1:1. Po prehre s Trnavou v predposlednom kole sa aj tak situácia skomplikovala a rozhodovalo sa až v poslednom zápase s Nitrou (4:2). Na oslavu prišlo 20 000 divákov a tlieskali dvom gólom Švehlíka i Pekárika. Štatistici už zapisovali do análov šiesty titul majstra čs. republiky.

Nech žije Slovan

Bolo to v stredu 12. júla 1974. Tisíce ľudí pod belasými zástavami oslavovali šiesty titul v čs. lige a skandovali: „Nech žije Vencel! Nech žije Vengloš! Nech žije Slovan!“ A vydali sa oslavovať po Vajnorskej a Steinerovej ulici do centra mesta.Radosti nebolo konca-kraja, lebo sa im všetkým zdalo, žeštyri roky od získania ostatného titulu boli veľmi dlhé. A táto´oslava bola o to cennejšia, že Slovan zosadil z trónu po troch rokoch silnú Trnavu, ktorá práve prežívala smútok. V lige skončila po výborných rokoch až na siedmom mieste. Radosť bolo cítiť v mnohých častiach mesta.

– J. Vengloš povedal: „Splnil sa mi môj veľký sen. Hral som za Slovan, získal titul ako hráč a teraz ako tréner. Mám výborných hráčov a pokúsime sa spolu aj o ďalšie úspechy.“

– J. Obert, asistent trénera: „Neprišlo to samo. Pred rokom sme o titule ani nesnívali. Funkcionári i hráči pochopili naše zámery i požiadavky, preto sa to spoločne podarilo.“

– M. Pleško, predseda TJ Slovan: „Veľmi sme potrebovali takýto úspech. V priebehu celého ročníka som veril, že titul získame.“

– V. Hlobil, predseda futbalového oddielu: „Najväčšiu radosť mám z toho, že sme prví, hoci sme si taký vysoký cieľ vo výbore ani nedali. Mužstvo sa však stále zlepšovalo a príjemne nás prekvapilo.“

– J. Popluhár, bývalý hráč belasých: „Niečo pekné vždy človeka poteší. Chlapci sa radujú z titulu, aký som ja nikdy nezískal. Avšak nezávidím im.“

– J. Cikker, národný umelec: „Pre mňa nebol Slovan nikdy iba jedenástkou futbalistov, ale vždy aj kusom Slovenska.Preto mu k titulu blahoželám.“

V kancelárii tajomníka R. Jurčáka visel vtedy obraz, ktorý vymaľoval jeden z priaznivcov. Bol na ňom nápis: „Jánošíčku, čo futbal hráš v bielom tričku, daj nám nejaký bodík.“ Vypätý Jánošík, sklonený nad anjelom, odpovedal: „Aj dva vám andelé, dám, veď ich už dosť mám.“

Oslavy pokračovali skandovaním, popíjaním i debatami. Aj takou, že Slovan začínal tento ročník zronený z umiestenia i z vypadnutia z PEM. Raz klesol až na štvrté miesto tabuľky. Kto by bol vtedy myslel na titul? Potom sa však skonsolidoval a ťahal k titulu ako dobrý záprah. Bilancia bola uspokojivá: 30 15 7 8 58:39 37 a hlavne víťazná. Dukla Praha zaostala o dva, Slavia Praha o tri body. Slovan dal najviac gólov, mal najmenej prehier, nuž vyhral zaslúžene. O tom neboli pochybnosti. Pri Dunaji sa objavili ohňostroje a osvetľovali majstrovské mesto. Slávu mu získali: Vencel, Sedílek – J. Pivarník, Jozef Čapkovič, Ľ. Zlocha, J. Zlocha, Mutkovič, Ondruš, K. Gögh, Pekárik, J. Novotný, J. Medviď, Elefant, Haraslín, M. Masný, Švehlík, Ján Čapkovič, Jokl, Bizoň. Nebolo ich teda veľa, ale všetci hrali, za náhradníkov sa nikto nerátal. Strelci gólov: Ján Čapkovič 14, Švehlík 11, M. Masný 8, Pekárik 7, Jokl a Ondruš po 4, J. Medviď 3, Ľ. Zlochaa J. Novotný po 2, Pivarník, Jozef Čapkovič a Bizoň po 1. Po vlaňajšom vypískaní sa stali všetci hrdinami, tak to už vo futbale niekedy chodí.

K titulu patria aj poháre

Úspechy sa sypali ako múka v mlyne. Vo štvrťfinále Slovenského pohára vyhral Slovan v Prešove 2:0, v semifinále v Žiari nad Hronom 3:2 a vo finále bol zase s Trnavou. Tá sa ako úradujúci majster snažila, ale neprešla. Koncom mája síce v Bratislave dosiahla remízu 0:0, keď Ján Čapkovič nepremenil jedenástku a v Trnave sa súboj skončil 2:2 po góloch Žaluda a Zvaríka – Jána Čapkoviča a Masného. Muselo sa predlžovať, ale ďalší gól už nepadol. Nasledovali jedenástky a v nich Slovan vyhral 6:5. Zápasy videlo 8 a 10 000 divákov.

Pretože Český pohár vyhrala Slavia Praha, bolo s ňou treba hrať o väčší pohár. V Prahe pred 5 000 divákmi zvíťazili domáci 1:0 po vlastnom góle Mutkoviča, no v odvete v Bratislave pred 6 000 divákmi mali domáci šancu tesnú prehru odplatiť. Nešlo to ľahko. V riadnom čase dal gól iba Ján Čapkovič, aj to z jedenástky. V predĺžení sa nič nestalo a opäť prišli k slovu jedenástky. Slovan ich vyhral pomerom 4:3 a patril mu štvrtý raz Čs. pohár. Vo dvoch finálových zápasoch hrali: Vencel – Pivarník, Ondruš, Mutkovič, Gögh, Ľ. Zlocha – Jozef Čapkovič, Pekárik, J. Novotný, J. Medviď – M. Masný, Švehlík, Ján Čapkovič, Bizoň. Vo všetkých zápasoch dirigovali mužstvo J. Vengloš, J. Obert a kondičný tréner A. Zrubák.

Suverenita v Interpohári

Slovan si zahral v tomto ročníku opäť Pohár európskych majstrov. Podľa žrebu hral s Anderlechtom Brusel. Doma nad ním zvíťazil po góloch Masného 2, Novotného a Švehlíka 4:2, ale v Bruseli prehral a vypadol nešťastne. Hral dobre, ešte pred koncom bol postupový výsledok 1:2, ale potom kopali domáci úplne zbytočný rohový kop a Belgičania dali Thissenom tretí gól na 3:1. Platil už väčší počet gólov na súperovom ihrisku, a preto Slovan vypadol.

V letnom pohári nehrávali slabí súperi. Slovan Bratislava však žiaril medzi nimi aj vtedy, keď sa mu v lige nedarilo. Dalo by sa povedať, že v tomto pohári bol najúspešnejším zo všetkých účastníkov. Od roku 1968, keď sa začalo o pohár hrať, vyhral Slovan vždy, teda už päť ročníkov za sebou. Tentoraz vyradil Kaiserslautern 1:0 a 0:1, Grasshoppers Zürich 4:0 a 1:0 i Atvidaberg FF 1:0 a 2:0. Bol prvý pred Kaiserslauternom, Grasshoppersom a Atvidabergom. Vhod prišla i odmena – 30 000 švajčiarskych frankov. Slovan hral aj na turnaji Trofeo Ciudad v Barcelone. Vyhral tam nad Espaňolom 4:1 a remizoval s Betisom Sevilla 1:1. Bola to celkovo krásna a úspešná ročná séria belasého mužstva.