Tréner J. Vengloš chodil s reprezentáciou ČSSR po svete a nové poznatky uplatňoval pri svojom mužstve. Ináč ani nemohol, veď v kádri boli takmer všetci reprezentanti a všetci potrebovali zvyšovať svoje majstrovstvo. Nové dimenzie nabrala intenzita prípravy, zvýšila sa dynamika, výbušnosť i sila mužstva. Pomáhali sústredenia vo Vysokých Tatrách, kde sa zvyšovala kondícia a hľadala sa modernosť. Tréner to charakterizoval takto: „Modernosť je po novom kvalita, je to vývoj, tvrdšia práca. Hráči musia byť univerzálnejší, rýchlejší, musia vedieť meniť spôsob boja a najmä účinne strieľať.“ Všetko sa obracalo ešte k lepšiemu než v minulom ročníku. Mužstvo šlo za svojím cieľom tvrdo. Kým v jeseni sa ešte veľa vecí dolaďovalo, na jar to šlo spôsobom štart – cieľ.

Už v prvej časti súťaže sa objavilo viacero pozoruhodných výsledkov. Napr. s Teplicami 4:0, s Plzňou 5:2, so Žilinou dokonca 8:1. Vonku potom v Trnave 4:0, v Nitre 4:1, v Košiciach s VSS 2:0 a v závere sezóny sa už dostalo na prvé miesto a nikoho tam viac nepustilo. Ostrava dostala 4:0, Sparta Praha 5:0, Nitra 7:2, Slavia Praha 2:0, vonku napr. Inter či Žilina po 4:2. V zápase s Interom išlo o titul, Jokl práve odchádzal do 2. Ligy v Prievidzi, no bol najlepší na ihrisku a dal jeden z gólov. Bilancia ročníka bola: 30 16 7 7 72:34 39. Slovan dal najviac gólov a najmenej dostal, mal najmenej prehier a nikto nepochyboval, že ďalší, už siedmy titul, je v správnych rukách. Koncepcia hry bola jasná, moderná a útočná, reprezentačná obrana pevná a útok sa k nej približoval. Preto Slovan doma ani raz nepre hral.

V kádri boli takmer všetci rovesníci, výborne si rozumeli, nezávideli. Fungovalo to tak ako dnes vo veľkých mužstvách. Všetci vedeli, kto je hráčom základného kádra a kto takým náhradníkom, že môže kedykoľvek do zápasu naskočiť. Základná zostava: Vencel – Pivarník, Jozef Čapkovič, Ondruš, Gögh – Novotný, Pekárik či Jokl, J. Medviď – Masný, Švehlík, Ján Čapkovič. Do kádra ešte patrili: Sedílek, Matula – Ľ. Zlocha, Mutkovič, Elefant, Pochaba, Haraslín, Bizoň. Góly strieľali: Ján Čapkovič 16 (druhý v ročníku), Masný a Švehlík po 13, J. Novotný 8, Ondruš a Pekárik po 7, Jozef Čapkovič 4, Jokl 2, Medviď a Haraslín po jednom. Hráči boli neobyčajne obľúbení a priaznivci vedeli prečo. Vencel bol slovenský Viktor, vrtký, istý, bez výkyvov formy. Kapitán, ako sa patrí. Pivarník, za rok 1974 futbalista roka, teda najlepší v ČSSR, rodený šprintér, centrujúci na góly. Jozef Čapkovič bol druhou časťou Ondruša, neprekonateľného na zemi i vo vzduchu. Dirigent a vodcovský typ. Čapkovič ho vo všetkom dopĺňal, bol ešte rýchlejší. Gögh bol typom anglického obrancu, cez neho nebýval priechod a po vzore Pivarníka sa tiež naučil útočiť. Pekárik s Novotným boli dva neobyčajne pracovité typy, zásobovači pre ostatných. Boli všade, kde bolo treba, i góly dávali. Keď hral Jokl, presne dirigoval a J. Medviď za ním nezaostával. Obaja dávali hre ducha a zmysel. Útočníci dozreli a boli produktívni. Virtuóz s loptou – Masný, bez ktorého nemohla zostava byť, ortuťovitý a rýchly, dobre hlavičkujúci Švehlík, raketový Ján Čapkovič, navyše s presnou muškou.

Radosť bolo pozerať, ako prenášali ťažisko hry, aké mali krídelné ťahy, presnosť, jemné centre, skvelú výmenu miest, vtip, kombinácie i koncovku. Máloktorý súper odolal. Aj s náhradníkmi, ktorí zaskočili, keď bolo treba, to bola obdivuhodná skladba rovnakého zmýšľania. V tom ročníku skutoční majstri. Kto by bol povedal, že na ďalší titul sa bude v Slovane čakať nekonečne dlhých trinásť rokov? Liga a titul boli pre všetkých uspokojujúce. Nikto veľmi neľutoval, že Nitra vyradila v Slovenskom pohári Slovan v semifi nále 1:1 a 2:3. Trochu smútku prinieslo prvé kolo PEM. Slovan doma prekonal anglický Derby County pred 50 000 divákmi 1:0 gólom Masného, ale na ostrovoch prehral 0:3. Bol to ťažký súper.