Slovan Bratislava je najúspešnejší futbalový klub na Slovensku s najbohatšou a najslávnejšou tradíciou, ktorú si vytváral po viac ako deväťdesiat rokov svojej existencie.
Cieľavedomou, usilovnou prácou si v slovenskom futbale vytvoril najviac prvenstiev.
Prvý a doteraz jediný zo Slovenska i z bývalého Česko – Slovenska vyhral jednu z troch európskych pohárových súťaží, Pohár víťazov pohárov v roku 1969, keď vo finále v Bazileji zdolal slávny FC Barcelona 3:2.
Slovan Bratislava je najúspešnejší futbalový klub na Slovensku s najbohatšou a najslávnejšou tradíciou, ktorú si vytváral po viac ako deväťdesiat rokov svojej existencie.
Cieľavedomou, usilovnou prácou si v slovenskom futbale vytvoril najviac prvenstiev. Prvý a doteraz jediný zo Slovenska i z bývalého Česko – Slovenska vyhral jednu z troch európskych pohárových súťaží, Pohár víťazov pohárov v roku 1969, keď vo finále v Bazileji zdolal slávny FC Barcelona 3:2.
Slovan mal v pláne zabojovať aj o tretí titul majstra za sebou. V podmienkach ani v kádri sa toho totiž veľa nezmenilo,hráči boli v najlepších rokoch a takmer všetkým patrila visačka reprezentanta. Odišiel iba často zranený Jokl, a prišli len nádejní hráči ako perspektíva pre budúcnosť: M. Veselý, P. Bojkovský, M. Oršula a B. Habánik. Prví dvaja niekoľkokrát v ročníku zaskočili, druhí dvaja ani to nie. Čakalo sa teda, že sa Slovan tretieho titulu aj zmocní.
Mužstvo prehralo v jeseni až piaty zápas a vládla pohoda. Aj keď sa psychická únava sem-tam prejavila a strelci Švehlík s Jánom Čapkovičom akoby stratili pušný prach. Nenaháňalo to však obavy, veď mužstvo bolo v jesennej sezóne 11-krát na prvom mieste a tam aj zimovalo. Osem hráčov stále patrilo do kádra reprezentantov A-mužstva, štyria boli v kádri do 23 rokov a reprezentáciám sa tiež darilo. Ondruš, Pivarník a Masný boli v jedenástke roka, Ondruš štvrtý a Pivarník siedmy medzi najlepšími športovcami Slovenska.
Na jar už futbalová liga tak veľmi nepriťahovala. V strede záujmu boli medzištátne zápasy a možnosť postupu mužstva na záver ME do Juhoslávie. Liga sa začala už 14. februára a v sibírskych podmienkach zimy. Skončiť sa mala do 4. júna. Slovan mal v tej „naháňačke“ najťažšiu úlohu, lebo hráči reprezentovali a v lige museli zastúpiť náhradníci (Matula, Pochaba, Veselý, Bojkovský i Čatár).Piliere boli vyčerpané, ale aj tak mal Slovan nádej na zisk titulu do posledného kola, hoci v polovici zápasov uvoľňoval prvé miesto konkurentom. Stále mal však všetko vo svojich rukách. Lenže ostatný raz bol prvý v jedenástom kole a potom už Ostrave, ktorá ani raz neviedla tabuľku, titul prepustil. V ročníku však Slovan dvakrát prekonala, 3:1 a 2:1, takže hnev musel ustúpiť do pozadia. Priaznivci Slovana, ale aj mnohí odborníci dokazovali, že Slovan položil titul na oltár vlasti. Viacerí to zazlievali aj trénerovi Venglošovi, ktorý skutočne kládol dôraz na úspechy reprezentácie, pričom jeho mužstvo muselo ostať v pozadí najvyšších cieľov. Zachoval sa však príkladne, keď povýšil reprezentáciu nad záujmy klubu. V tom sa stal pre mnohých kolegov vzorom, lebo väčšina z nich by tak nekonala.
