Panebože, ako to niekedy trvá dlho, kým sa aj mužstvo so všetkými dobrými podmienkami vyšplhá na miesto, kde už predtým niekoľkokrát bolo a toto miesto mu aj patrí. Keď už nie každoročne, aspoň v kratších intervaloch, lebo aj ostatní súperi sa snažia a futbalová lopta je často nevyspytateľná. Slovan však čakal príliš dlho. Plných sedemnásť rokov!

Z nedostatkov a chýb tých rokov by mohli postaviť nový Manderlák, ale čo narobíme. Zapríčinili ich ľudia, hoci presne nevedno, nakoľko boli vinní oni a nakoľko ich pritlačili podmienky. Stalo sa však a prišiel rok 1992 a s ním neobyčajná radosť. Slovan opäť zvíťazil a pripísal si na vizitku ôsmy titul majstra republiky. Dokonca mu môžeme dať prívlastok, posledný, lebo bývalá republika sa rozpadla a rozdelila, o rok opäť vznikla samostatná Slovenská republika. Hral sa vlastne prvý, aj úradne profesionálny ročník 1991/92. Dovtedy síce tiež nechodili hráči svedomito do fabriky, nesedeli za úradníckym stolom, ani neokopávali zemiaky, ale úradne sa hovorilo, že sú amatéri. Teraz, z večera na ráno, sa stali aj na papieri profesionálmi. Podpísali zmluvy (bolo ich 21) a museli sa za pochodu učiť, spolu s trénermi, funkcionármi i manažérmi inakšiemu spôsobu remesla. Zaujímavé, že novému životu sa najskôr a najlepšie prispôsobili na Tehelnom poli. Aj preto vyhrali.

Na začiatok si dali za úlohu renovovať štadión (po koľký raz už?), všeličo skrášlili, upravili sedadlá na sedenie, zabudovali svetelnú tabuľu... Všetko podporil aj SFZ, ktorý sa už musel starať, kde bude hrávať budúce mužstvo Slovenska, ktoré už pomaly utváral tréner Jozef Vengloš. elánom.Prvých šesť kôl absolvovalo mužstvo bez prehry, hoci už v druhom sa lúčilo s dvoma oporami. Tittel odchádzal do Francúzska, a keď o Hirkove služby nebol akosi záujem, namieril si to do druholigových VSS Košice. Spanilá jazda však pokračovala. Slovan vyhrával doma a zrazu sa to naučil aj vonku. Nezáležalo na mene súpera, zbieral body ako hríby po teplom daždi. Tak vyzerala aj bilancia jesene: 15 13 2 0 36:8 28. Radosť sa bolo pozerať. Iba Dukla Banská Bystrica doma a Sigma Olomouc si uchmatli po bodíku. Slovan hral tak dobre, že lanári by boli schopní v novom profesionalizme rozobrať celé mužstvo, v ktorom už bolo sedem reprezentantov! Hovorilo sa o Peckovi, Glonekovi, Dubovskom, Vargovi, Krištofíkovi, Lanczovi. Dubovský viedol tabuľku strelcov s 19 zásahmi a iba potvrdzoval, čo znamená v mužstve dobrý strelec. Azda je aj za troch dobrých hráčov. Vystriedali sa osemnásti a sem-tam mohli už zaskočiť aj nováčikovia: Ženiš, Pokrývka, Konderla, Juščák. Na tribúny Slovana chodilo v priemere 9 186 divákov, najviac v celej lige. Konkurentom bol na prekvapenie Olomouc, ktorý tiež v jeseni neprehral, no tretia Slavia Praha už zaostávala o sedem bodov. Sebadôvera v mužstve narastala na nepoznanú mieru. Pre „pokoj v rodine“ odišiel tréner Galis na tréningy až do Vysokých Tatier, aby hráčov záujem okolo nich nerušil. Medzitým sa Kitka vrátil z vojenčiny a prišlo aj trochu exotiky v podobe počerného Haraouia z Paris St. Germain. Jar aj útok na prvenstvo sa mohli začať. Od deviateho jesenného kola bolo mužstvo na prvom mieste tabuľky a ani najšikovnejší tipéri by neboli napísali, že tam ostane bez jedinej prestávky až do konca. Dvadsaťsedem zápasov bolo bez prehry, kým sa zrodila prvá.

S najväčším konkurentom Spartou Prahou prehral Slovan 0:3 a to doma na Tehelnom poli pred 42 880 divákmi. Pražania skočili na 2. miesto a začali hroziť. Slovan sa však nedal, vyhral v Dun. Strede 1:0 a doma s Interom pred viac než 14 000 divákmi 4:1, čo už boli štyri kolá pred koncom a nádeje na titul stúpali. Anton Ondruš bol vtedy manažérom klubu a povedal: „Tento kolektív si zaslúži titul, lebo hrá dobre, ba najlepšie zo všetkých. Ja i ostatní funkcionári veríme, že si prvenstvo vybojujeme.“ Mal pravdu. Jeho slova sa potvrdili víťazstvom nad Interom a Trnavou 4:1, remízou 0:0 v Chebe a výhrou nad TJ Vítkovice 3:0. Sparte chýbali tri body, lebo Slovan mal takéto vysvedčenie: 30 23 5 2 60:19 51. Na Tehelnom poli znelo: „Slovan majster! Nech žije Slovan!“ Vybuchovali delobuchy, dym zahalil 34 687 divákov!! Strieľalo aj šampanské. Mesto sa týždne chystalo na tento záver. Na mexické vlny i bojové piesne. Na trávnik prišli tisíce fanúšikov. Všetci verili vo víťazstvo. Už po prvom góle Dubovského a po druhom Timkovom ešte viac. Tretí bol už len pozdravom pre Vítkovice navyše. Ten dal tiež Dubovský a zavŕšil svoj strelecký rekord na číslo 27. Majstri hrali v závere exhibíciu, na lavičke otvárali náhradníci fľaše. Fanúšikovia trhali z hráčov dresy, mnohí bozkávali trávnik, na ktorom videli po celý rok krásne divadelné predstavenia. Oslavovalo sa aj v meste. Ako by bola práve vypukla revolúcia. A to iba Slovan sa stal majstrom. Takou zábavou bol vtedy futbal.

Môžeme iba spomínať, lebo podobné chvíle sa síce zopakovali, ale nie také intenzívne a dôležité. Boli totiž federálne. Napr. oslavy v roku 2009 sa k nim ani nepriblížili, hoci prišiel Neapol aj s Hamšíkom a ohňostroj bol skutočne gigantický. V novom svete prestal byť futbal takým magnetom, nahradili ho malé stroje menom počítače a internety, i väčšie – autá. Aspoň u nás celkom isto. „Klobúk dolu, pán Galis,“ stálo na jednom transparente. Zaslúžene. Slávu priniesol druhý rok na poste trénera. Čo na to hovoríte? „V minulom ročníku sa všetko zvrtlo na jednom nevydarenom zápase doma s Hradcom Králové. Odvtedy sme zmužneli. Hrali sme s Ferencvárosom i s Realom Madrid v pohári, získali sme istotu, máme reprezentantov. Takí hráči už nesmú robiť veľké chyby, ale často musia zobrať vývoj zápasov na svoje plecia. Aj mne sa páčilo, keď sme hrali útočne, hravo, efektívne. Vozili sme body aj zvonku, z Prahy, Ostravy, Olomouca. Boli sme zohranejší, skvalitnila sa záloha, Krištofík, Lancz, Varga, to bolo hlavné. A Dubovského góly. Slovan si titul skutočne zaslúžil.“Posledný majstrovský titul Slovana vojde do histórie. Nikto ho nemôže zopakovať. Preto si hráči zaslúžia malé tablo frekventantov: A. Vencel ml., V. Ženiš – T. Stúpala, M. Glonek, M. Chvíla, E. Varga, J. Juriga, O. Krištofík, V. Kinder, P. Gostič, L. Pecko, P. Dubovský, J. Timko, Ľ. Lancz, E. Chytil, I. Žiga, G. Hornyák, S. Gorel, P. Pokrývka, V. Juščák, B. Kitka, M. Konečný, Y. Haraoui, J. Konderla. Najmä prví pätnásti mali najväčšie zásluhy na zisku titulu, bez podceňovania ostatných. Asistentom trénera D. Galisa bol J. Valovič. Strelci gólov: Dubovský 27 (najlepší v lige), Gostič 8, Timko 5, Lancz 4, Pecko a Haraoui po 3, Chvíla, Juriga, Kinder po 2, Chytil, Krištofík a Varga po 1, jeden bol vlastný.