Keby už nič okrem toho nedokázal, patril by do siene slávy. Pavol totiž drží primát, ktorý nemôže nikto napodobniť, ani zobrať mu ho. Stal sa prvým slovenským futbalistom, ktorý si obliekol reprezentačné tričko ČSR. Ako amatér z I. ČsŠK Bratislava si zahral v rokoch 1929 – 1931 s profesionálmi proti Juhoslávii v Prahe i Belehrade. Dostal sa do spoločnosti vtedy preslávených hráčov, akými boli Plánička, Burgr, Čtyřoký, Silný a Puč, ktorí získali na MS 1934 strieborné medaily. To bola v tých rokoch senzácia. Paľko, ako mu aj pre útlejšiu postavu hovorili, začal hrávať v Štubnianskych Tepliciach, neskôr v Kremnici a Turčianskom Svätom Martine. V jeseni 1923 práve tam zavítal I. ČsŠK Bratislava a zvíťazil 8:1. Najlepším hráčom Bratislavčanov bol Š. Priboj, ktorý vtedy mužstvo aj trénoval. A práve chlapec, čo im dal ten jeden gól, sa mu zapáčil. Vyskúšali ho v B-mužstve a v marci 1924 definitívne zakotvil v útoku belasého mužstva. Vyznačoval sa predovšetkým rýchlosťou, ktorá bola v päťčlennom útoku potrebná najmä na krídlach. Keďže Pavol hral dobre oboma nohami, využívali ho aj takto, ba v prípade potreby aj v zadných radoch. Bol pri prvých tituloch amatérskeho majstra a zapísal si ich spolu šesť. Gólmi prispieval vždy bohato a azda aj preto sa stal kapitánom mužstva. Rozumel si s Uherom, Čambalom i Bullom a F. Daučíkom. Patril k veľmi slušným hráčom a najlepšie strieľal priame voľné i pokutové kopy. V roku 1926 prišla do Bratislavy majstrovská Slavia Praha a on dal Pláničkovi dva góly. Jedenásť rokov hral za bratislavské mužstvo, no kariéru ukončil nešťastne. V zápase Západoslovenskej župy proti maďarskému zväzu MLSz v apríli 1934 mu obranca Hédz z Ligeti SC nastavil šľapák a – zlomil mu nohu. Slováci síce vyhrali 5:1, ale Šoral už viac vrcholovo hrať nemohol. Na jeho bomby z obidvoch strán ihriska fanúšikovia roky spomínali. Šoral sa ešte zabával futbalom ako tréner ŠK ASO a po vojne vychovával na Tehelnom poli žiakov.
