Bol obrancom toho najklasickejšieho anglického typu. Vždy sa o ňom hovorilo ako o neobyčajne spoľahlivom hráčovi. Znamenalo to, že v zápase takmer neurobil chybu, svedomito strážil priestor okolo ľavej postrannej čiary a nedal sa oklamať ani najprešibanejším útočníkom. Bol dostatočne tvrdý, obratný, predvídavý, ale aj rýchly. Často dokázal zbehnúť až k súperovej rohovej zástavke a poslať do šestnástky finálny center. Bolo pre neho cťou, keď ho porovnávali s L. Novákom, ktorý mal podobné vlastnosti a bol kapitánom Dukly Praha i reprezentácie. „Kolo“ nepodliehal nijakej móde. Bol obrancom a bránil. „Keby to robil každý v rade pred brankárom stopercentne, nikdy by sme nemohli prehrať“, hovorieval. Odborníci popri spoľahlivosti obdivovali aj jeho pružnosť a ovládanie tela. Ako by aj nie, veď on prešiel ako vojak parašutistickým výcvikom, skákal na padáku. Vyučený zámočník, chlapec zo šiestich súrodencov, od 15 rokov sirota, bol tvrdý chlapík. Rodák z Kladna vojenčil v Holešove, odtiaľ sa dostal hrať do Popradu a do Slovana, no vtedy už bývala rodina v Kolárove. Vôľou i umením sa vyšplhal na futbalový vrchol. Francúzsky denník L´Equipe po ME v Juhoslávii napísal: „Videli sme jedného z najlepších krajných obrancov na svete, nenápadného, ale stopercentného.“ A teraz si predstavte vedľa neho v Slovane aj v reprezentácii Ondruša, Jozefa Čapkoviča, Pivarníka a za nimi Vencela či Viktora. Nečudo, že boli všetci majstri Európy a že on v rokoch 1974 – 1980 reprezentoval 55-krát takmer bez prestávky, mal bronz z ME 1980 a dvakrát vyhral Čs. pohár. Desať rokov bol tento sympaťák v belasom drese (1970 – 1980) a nastúpil v 225 zápasoch. Popri výborných tréneroch sa aj sám vyučil za učiteľa futbalu. Trénoval v Slovane i vo viacerých rakúskych mužstvách a popritom aj hral. Keď sa vracal z jedného zápasu v Rakúsku, pri autonehode sa skončila jeho púť, ďaleko pred päťdesiatkou.
