Výborný útočník mal aj trochu smolu, že najúspešnejšie roky mal práve vojnové. Inak by bol rozhodne dokázal viac. Popri tom mal však aj šťastie, lebo na Tehelné pole sa dostal z malého bratislavského klubu Donaustadt SC a hneď začal hrať veľký futbal. Ba ešte skôr než ho preregistrovali, si ho I. ČsŠK požičal na zájazd do Francúzska a Luxemburska, kde prestup upiekli. Mal vtedy iba dvadsať rokov a hneď sa zaradil medzi najchýrnejších kanonierov v konkurencii Tegelhoffa, Luknára, Porubského, Jurkoviča, Láncoša, Drojáka, Podhradského a iných... Trikrát sa stal kráľom ligových strelcov. V ročníku 1943 – 1944 dal v lige pri dvanástich účastníkoch 28 gólov a za ním skončili ďalší dvaja belasí, Tegelhoff (27) a Podhradský (23). Dvanásť rokov bol v belasom drese, odohral 166 zápasov a nastrieľal 151 gólov. Keďže hral vo vojnových rokoch, jeho góly vtedy neprávom medzi Ligových kanonierov nezaradili. Janko mal štyri tituly majstra republiky počas vojny. Bol útlejšej „švehlíkovskej“ postavy, ale rovnako živý a strelecky ešte úspešnejší. Šimonovanom dal pri výsledku 8:0 šesť gólov! Do šancí sa dostával ako a kedy chcel, ale veľa ich aj premárnil. Preto niekedy z nominácií vypadol, no čoskoro ho opäť pozvali, lebo jeho góly chýbali. Bolo mu jedno, s kým hrá v útoku. Bol dynamický, pružný, rýchly a prefíkaný. V roku 1947 ho získal do svojich radov Juventus Turín, čo bola senzácia. Mali ho tam radi, ale on si na profesionálne poriadky a tamojší život nezvykol, hoci bol slávny ako málokto. Vrátil sa po necelom roku. Za Slovensko zohral v rokoch 1939 – 1944 dvanásť zo šestnástich stretnutí a dal svoje štyri góly hneď v prvom a potom poslednom zápase. Zomrel pomerne mladý, bol mestským policajtom i šoférom „panských“ áut a v posledných rokoch už na futbal nechodil, hoci pánov vozil aj na štadióny. Ligu v belasom hrával dobre aj jeho mladší brat Emil.
