Je to taká futbalová rarita. Dvaja bratia v jednom drese, obaja reprezentanti a spolu aj víťazmi Pohára víťazov pohárov. Nie je na svete veľa takých. Otec mohol žiariť spokojnosťou. Veď to on ich vodil na štadión, on im radil, zariaďoval, čo bolo potrebné pre život i pre futbal. Starší Janko sa dostal do športovej školy a o tri roky mladší Ľudovít ho začal napodobňovať a doháňať. Staršieho si raz pri školských zápasoch vyhliadol dr. Baláži, mladší sa pýši tým, že jeho objavil Jim Šťastný. Obidvaja sú v Slovane od začiatku, čiže odchovanci. Ján hľadal ligové uplatnenie od roku 1964 v Trnave a našiel ho. Hneď získal aj prvý svoj i trnavský titul. Roku 1966 išiel slúžiť do Dukly Praha, kde získal druhý titul majstra. Všade dobre, ale vrátil sa domov, k Dunaju. V pravú chvíľu, pretože mužstvo sa vrhlo na PVP a získalo ho vo finále s Barcelonou. Janko pridal tretí titul v treťom mužstve, pretože aj Slovan bol majstrom. Bojoval v kvalifikácii na MS 1970 v Mexiku a potom si tam aj zahral. Viac si ani nemožno želať. Šesť rokov hral v jednom mužstve s bratom, dokonca v jednom obrannom rade. Pripísali si po dva tituly. Ľudo začal v lige roku 1964 a dva roky na Jána čakal. Reprezentoval levíčatá i v B-mužstve a do áčka sa dostal, keď brat končil, roku 1971, na dvanásť zápasov. Jeden bol vysoký a tvrdý, v reprezentácii nahrádzal výborného V. Hagaru. Druhý, tiež fyzicky zdatný a obetavý, nižší, ale tiež výborný hlavičkár, po ktorom prebral v Slovane štafetu Ondruš. V reprezentácii mal konkurentov v Dobiašovi, Hrivnákovi, Táborskom i Samekovi. Pravda je však taká, že obaja patrili vo svojich rokoch k čs. futbalovej špičke. Ťažko by ste hľadali niekoho, kto by vám povedal, ktorý z nich bol lepší. Zhodnime sa, že boli rovnakí. Starší s prezývkou „Prokeš“ sa stal doktorom práv, mladší „Kefa“, vyštudoval strojnú priemyslovku. Ján bol aj rozhodcom, Ľudo sa stal roku 1999 predsedom Slovana. Obidvaja zohrali v lige okolo 200 zápasov. Starší je rodák z Bratislavy, mladší z Kopčian.
